V tom čase som bola v Záhrebe kvôli štúdiu a keď sa to všetko začalo, rýchlo som sa vrátila domov, pretože sa hovorilo, že všetko sa uzavrie a ja sa možno nebudem môcť vrátiť. Všetci sa báli o svoje životy a životy svojich blízkych a všetci sme museli byť zamknutí vo svojich domovoch.
Bolo to nepríjemné a neprirodzené, že som nemohla vidieť svojich priateľov, keď som chcela a nemohli sme nikam chodiť. Mama a otec sa veľmi báli a ani nás nepúšťali na prechádzky po dedine. Bolo to čudné, že som už nemohla chodiť vonku s partiou alebo na párty s nimi a ak som chcela ísť do obchodu, musela som mať nasadené rúško. Čo sa týka štúdia, počúvali sme prednášky online a všetky skúšky sme robili rovnako. Úprimne však poviem, že bolo pre mňa ťažšie, že som nemohla chodiť von alebo vidieť svojich priateľov.
Počas karantény nebola korona naším jediným šokom. Niekedy v máji minulého roka začalo horieť naše auto. Nevedeli sme prečo. Keďže sme nikdy nemali toľko šťastia s tým autom, mama sa nahnevala a povedala, že žiadne auto už na našom dvore nebude. Našťastie, v tom aute bolo zničené iba jeho vnútro a v takom stave sa nám ho podarilo predať. Bolo to pre nás ironické a už nás nič nemohlo príliš prekvapiť.
Začiatkom minulého leta sa opatrenia, našťastie, zmiernili. Keďže som pracovala v kaviarni, kvôli všetkým týmto opatreniam nebolo možné pracovať, takže som mohla začať pomaly znova zarábať peniaze. Opäť sme mohli chodiť do kaviarní, reštaurácií a do nočných klubov. Ale zase s istým odstupom. V lete som mohla ísť normálne k moru, bolo to fajn. Do konca minulého roku som nepoznala nikoho, kto by mal koronu. V decembri ju však dostali moja kamarátka a mama. Našťastie, nemali vážnejšie príznaky a následky a tiež som ju nechytila ani ja.
Táto pandémia a choroba nás naučili, že peniaze a materiálne veci nie sú vôbec dôležité. Žiadne množstvo peňazí nemohlo nahradiť skutočnosť, že sme museli byť zamknutí v domovoch a že sme nevideli svojich blízkych. Možno sme všetci potrebovali túto pandémiu, aby sme začali brať veci dôležitejšie a vážnejšie. Dnes je už úplne normálne niekam ísť a nosiť rúško, je nám jasné, prečo nejaká kaviareň nefunguje a museli sme si zvykať, že už nič nie je také ako predtým.
Myslím, že to pre nás všetkých bude trochu čudné, keď sa to všetko zastaví a nebudeme musieť nosiť rúška alebo si udržiavať odstup od ostatných. Naozaj mi najviac chýba chodenie do klubov, na všetko ostatné som si už zvykla. Nesledujem správy, ani štatistiky, takže všetko ďalšie nechávam plynúť.
Pre Slovenskú kravatu napísala Eva Fulir.
Eva je v 2. roku bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára