Milujem
film Stroskotanec. Z viacerých dôvodov.
Medzi iné aj preto, lebo mám rada Toma Hanksa. A je v tom filme aj dobrá symbolika.
Ide o muža, ktorý sa pri zrútení lietadla dostal na opustený ostrov kdesi v južnom
Tichomorí. Teda jeho lietadlo sa počas búrky zrútilo do oceánu. Chuck (hlavná
postava filmu) pracoval pre spoločnosť FedEx. Po nehode sa zmieril s osudom a
hneď začal hľadať sposoby, ako by dokázal prežiť. Všetkými možnými prostriedkami
sa snažil, aby nestratil hlavu. Nakoniec sa mu odtiaľ podarilo utiecť a vrátil
sa do civilizácie. Vtedy sa ale začal pýtať, či je ten „normálny“ svet naozaj
taký dokonalý...
 |
| Ana Grbavac |
Čo by ste
urobili vy, keby ste sa dostali na opustený ostrov? Väčšina ludí by sa po
nejakom čase zrejme zbláznila. Človek je predsa sociálna bytosť a potrebuje druhých
ľudí. Chuck sa dokonca rozprával s loptou, ktorú našiel v troskách lietadla. Namaľoval
jej tvár a správal sa, akoby to bola skutočná osoba. Keď loptu stratil, plakal
ako malé dieťa. V tom čase a v takých podmienkach tá špinavá zvetraná lopta
bola jeho najlepším a jediným kamarátom.
Mal vela
fáz počas svojho pobytu na ostrove. Zažil nádej, šťastie, zúfalstvo, šialenstvo,
smútok. Dokonca chcel spáchať samovraždu, ale ani to sa mu nepodarilo, lebo sa
lano, ktorým sa chcel priviazať o skalu, sa roztrhlo. Vytriezvel a rozhodol sa
odísť z toho miesta. To mi pripomína príbeh Paula Coehla Veronika sa rozhodla zomrieť, ona proste už nechcela žit, nemala na
to chuť. Nakoniec našla zmysel a zistila, že život nie je rutina. Teda aspon by
nemal byť. Ako často máme veci vnímame zle alebo si v živote vôbec nevážime
veci, ktoré len tak môžu zmiznúť...
Nedávno sa
ma kamarát spýtal, prečo sme my ľudia večne nespokojní a vždy chceme viac ako
to, čo máme. A prečo si to, čo máme, neceníme. Hoci to bola rečnícka otázka,
ani vlastne neviem, ako by som na ňu odpovedala. Je dobré očakávať od života
viac, ale často sa stáva, že kým hľadíme a čakáme na to, čo nemáme, život
ubehne.
Tak aj
priority. Čo je v živote dôležité? A či sa to mení podľa podmienok? Jeden príklad:
Chuck na ostrove každý deň raňajkoval a obedoval ryby, krevety a podobne. Už sa
aj zdokonalil v rybárčení a vlastne každý deň jedol stravu, ktorú v „normálnom“
svete považujeme za luxusnú. Keď sa vrátil domov po pár rokoch, slávostne ho privítali.
Uvarili pre neho tú istú „luxusnú“ stravu a on sa na to len pozrel a odmietol
to. Takisto bolo pre neho čudné spať na posteli, takže prvých niekoľko nocí
spal na podlahe. Všetko je otázkou zvyku a vnímania.
Chuck používal
veci z lietadla, teda tie veci, ktoré boli na niečo užitočné. Otvoril všetky
balíčky – všetky okrem jedného. Ten jeden balíček nechcel otvoriť. Rozhodol sa,
že ho doručí. V tomto čase bolo to pre neho nejakým zmyslom, mal úlohu, účel, a
to mu nejakým spôsobom pomohlo v tom, aby zostal rozumný. Každý na svojej ceste
máme nejakú niť, niečo, čo nás drží. Je irelevantné, čo to je, každý má niečo
iné, či to náboženstvo, či láska, alebo hocijaký vzťah. A aj keď je to klišé, šťastie
je ozaj v malých veciach. To viem, lebo som už veľakrát šťastie takto našla. A
som si istá, že aj vy.
Ana Grbavac
je v treťom roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára