Tak blízko - tak ďaleko (1)

Tento príbeh sa stal v jednom malom meste na východe Slovenska. Laura a Lukáš sú kamaráti celý život a môj príbeh sa začína pred desiatimi rokmi, keď mali desať rokov.

Laura bola pekné dievčatko, mala modré oči a dlhé blond vlasy. Vždy sa slušne správala a veľa sa učila. Samozrejme, bola najlepšia žiačka. Lukáš bol trochu inakší. Nemal rád školu, ale bez ohľadu na to, Laura ho mala veľmi rada. Naozaj nikto nemal taký vzťah ako Laura a Lukáš. Každý deň boli spolu, smiali sa na hlúpostiach a boli veselí. Toho pekného letného dňa sa všetko zmenilo.

Laura zavolala Lukášovi a povedala mu, že príde. To nemusela robiť, pretože Lukáš už čakal. Na ceste nebolo nikoho okrem Laury. Bolo to malé mesto a Lukáš nežil ďaleko, preto mohla chodiť sama. Odrazu videla človeka, ako stojí naproti nej.

Bol to jej sused, ktorý sa jej nikdy nepáčil. Slušne ho pozdravila a pokračovala. Zastavil ju, pristúpil k nej a opýtal sa, či s ním pôjde na zmrzlinu. Laura nechcela, lebo ho nikdy nemala rada. Keď ho odbila, schytil ju a uniesol. Priviezol ju do svojej pivnice a povedal, že je neslušná a nikdy sa nevráti domov. Laura začala kričať a plakať.

Medzitým, čo Laura bola unesená, Lukáš nevedel, čo sa stalo. Čakal Lauru jednu hodinu a zavolal Laurinej matke, aby zistil, kde je Laura. Matka mu odpovedala, že by mala byť s ním a pochopila, že sa niečo zlé stalo. Panicky zavolala otcovi a on prišiel domov. Lukáš, matka a otec celý deň a noc hľadali Lauru a na konci zavolali políciu. Nikto nevedel, kde je Laura. Všetci sa snažili, aby ju našli, ale zbytočne. Matka každý deň plakala, otec zúfal a Lukáš bol malý chlapec, ktorý nemohol nič urobiť. Ubiehali dni, mesiace, roky.

Nikto nevedel, že sa Laura nachádza sto metrov blízko nich v susedovej pivnici. Laura bola živá, nebála sa o svoj život, lebo videla, že ju sused nechce zabiť.

Prešlo desať rokov odkedy Laura nebola doma. Rodičia sa vzdali; mysleli si, že Laura už zomrela, ale Lukáš cítil, že to nie je pravda. Desať rokov hľadal Lauru. Desať rokov svojho života venoval Laure a sľúbil, že ju nájde. Stal sa policajtom, aby ju našiel.

Laura chcela viackrát utiecť, ale sa bála. Keď sa konečne rozhodla, mala dvadsať rokov. Myslela si, že ju nikto nespozná, lebo v tom čase mala krátke čierne vlasy a vedela, že si ľudia na ňu nespomenú. Zavolala susedovi a povedala mu, že mu chce pomôcť s obedom. Bol to starší človek, mal šesťdesiat rokov a potreboval pomoc. Povedal jej, že najprv musia ísť do obchodu. Tam Laura videla svoju šancu. Laura bola vždy dobrá a slušná, ale teraz sa musela podobať na Lukáša. Sused jej dal klobúk a okuliare, aby ju nikto nespoznal. Nič nemohla povedať, pretože držal nôž na jej chrbte. Zabudol, že Laura má veľkú jazvu na ruke a všetci to vedeli.

Keď prišli do obchodu, Laura vyzerala normálne. Bola prvýkrát vonku, odkedy ju uniesol. Vtedy do obchodu vošiel Lukáš, ale nevedel, že je to Laura. Ona nemohla nič povedať, lebo sa bála. Sused povedal Lukášovi, že je to jeho neter a že je hanblivá. Pri pokladni Laura ukázala svoju jazvu a papier, na ktorom bolo napísané: Má nôž. Pokladníčka všetko pochopila a keď odišli, zavolala Lukášovi a povedala mu, čo sa stalo. Nemohol uveriť, ale na konci zavolal kolegovi.

Bolo to ako vo filme; policajti okolo domu, akcia, ktorú v takom malom meste nikto nikdy nevidel. Konečne, Laura bola slobodná a jej rodičia boli prekvapení a šťastní. Lukáš a Laura sú aj dnes kamaráti, ale aj manžel a manželka. Bola to láska, ktorú nájdete iba raz za život.

... to be continued...

Pre Slovenskú kravatu napísala Josipa Zrnić.

Josipa Zrnić je študentkou 2. roka bakalárskeho programu  slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.