15. apríla 2014

Nevyriešený prípad? (4): Zvliekanie sutany

Pri týchto myšlienkach sa Peter začal cítiť lepšie. Znova sa v ňom prebudili pocity ku Kvetoslave, ktoré potlačil a uvedomil si, že jeho láska sa nikdy nestratila. Toto zistenie ho naviedlo na prúd myšlienok, s ktorými nemohol bojovať: „Ó Bože, prečo mi to robíš? Prečo teraz rozmýšľam o nej? Už všetko viem. Naša láska je zákazaná a ja musím slúžiť veriacim. Vždy som sa chcel stať kňazom a teraz, keď som tu, necítim sa dobre. Čo som to urobil? Zahodil lásku a svoje dieťa. Moje dieťa. Nie som človek, som monštrum?! A všetko kvôli tomu, že som nikdy nebol dobrým otcom. Čo som to urobil? Starám sa o všetkých ostatných okrem svojej rodiny! Jozeeef!!!“

„Ideem!“ zakričal Jozef a bolo počuť ťažké kroky.

„Jozeeeeeef!!!“ Peter bol nervóznejší.

„Tu som! Čo sa stalo???“ opýtal sa ho Tichý Jozef vystrašene.

„Dnes ty slúžiš omšu!“ odpovedal Peter a vyzliekol si sutanu.

„Ale... Ja...“

„Ty to nerobíš prvýkrát a viem, že ma nepotrebuješ! Musím ísť!“ povedal rýchlo Peter a zabuchol dvere.

„Hah,“ usmial sa Tichý Jozef, „Buď vôľa tvoja.“

***

„Dobrý deň, pán farár! Kam bežíte?“ opýtala sa ho staršia pani.

„Nemôžem... Prepáčte, teraz sa nemôžem rozprávať!“ zakričal Peter a utekal ďalej.

***

O chvíľu prišiel do väzenia. Bol to moment, na ktorý čakal toľko rokov, ale ktorého sa aj toľko bál. Povedal policajtovi, že potrebuje Kvetoslavu, aby ju vyspovedal. Keď prichádzal do cely, niekto mu zatarasil cestu.

„Ó pánko farárko, opäť sa stretávame,“ usmial sa Branislav, „zaujímavé prostredie pre kňaza.“

„Zavolali mi, aby som vyspovedal jednu pani,“ hrubo odpovedal Peter.

„Ja som si myslel, že také niečo robí váš kostolník Jozef. Nie je dôležitejšie viesť omšu?“

Branislavovi sa nepáčil jeho tón. Iba sa podozrivým pohľadom pozrel ako Peter rýchlo odchádza.

***

Konečne bol tam. V cele stála Kvetoslava. Vyzerala rovnako ako pred desiatimi rokmi, ale iskra v jej očiach zhasla. Jej dlhé tmavé vlasy a veľká jazva na tvári boli prvé, čo si Peter všimol.

„Čo ty tu robíš?!“ opýtala sa ho.

„Chcel som ťa vidieť.“

„Teraz?! Po desiatich rokoch?!“ zakričala Kvetoslava.

„Veľa sas toho stalo. Neviem, kto som, ani čo robím so svojim životom,“ povedal smutne.

„Chudák! Je mi ťa tak ľúto. Vieš, prečo vlastne žiješ? Ja ti poviem prečo. Aby si ničil môj život! Len preto!“

„Ale ja ťa ľúbim! Ako môžeš povedať niečo také?“

„Ty ma ľúbiš?! Ty nevieš, čo je láska! Bola som mladá a mala som toľko možností a koho som si vybrala? Teba! Myslela som si, že máme budúcnosť, dlhý život so šťastným koncom, ale, samozrejme, nebolo to tak! Ty si jeden sebec! Robíš všetko, ako tebe vyhovuje!

„Ale...“

„Peter, my máme dieťa. Mohli sme byť jedna šťastná rodina, žiť v inom meste alebo štáte. A čo si ty urobil? Zmizol! Nechal si nás, keď sme ťa najviac potrebovali! To nie je láska, to je sebeckosť! Všetci si zo mňa robili srandu. Bola som sama so Sašou a nemohla som to všetko ďalej znášať,“ pokračovala Kvetoslava, „a potom si prišiel a nepočúval si, čo som ti chcela povedať, ale uväznil si ma ako nejaké zviera. Zmizni! Nechcem ťa už nikdy vidieť!

„Prepáčte!“ prerušil ich policajt.

„Vy ste pani Kvetoslava? Saša je vaše dieťa, ktoré je teraz na liečení?“

„Áno,“ povedala opatrne a pozerala sa na Petra, „Čo sa stalo?“

„Bohužiaľ, Saša utiekol. Nemôžeme ho nájsť, ale začalo po ňom pátranie. Viete, váš syn začal prejavovať agresivitu a bez liekov sa niečo zlé môže stať nielen jemu, ale aj druhým ľuďom.

„A čo ja môžem urobiť?!“ spýtala ho starostlivo.

„Vy môžete iba čakať na ďalšie informácie.“

„To je jediná vec, ktorú môžem,“ odpovedala policajtovi a pozerala sa na Petra.


Pre Slovenskú kravatu napísala Marina Kolesarić.

Marina Kolesarić je študentkou 3. roka bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára