V tom čase Saša sa prechádzala ulicami a rozmýšľala o svojom živote. Bolo to jedno veľmi nešťastné dievča, v hlave malo zmätok a nevedelo už ani, kto je. Snažila sa, aby ju nikto nevidel, lebo to bola malá dedinka a všetci ju poznali. Často sa cítila osamelo, myslela si, že ju nikto nemá rád a že jej život nemá zmysel. Spomenula si, ako sa pozerala na iné dievčatá „normálne" dievčatá a vždy bola inakšia. Nemala ani kamarátky, ani priateľov. Niekedy rozmýšlala aj o samovražde, aby nežila ten hrozný život. Mala otca, ktorý odišiel a opustil ju s matkou a Martinom M. Mala iba jeden dôvod na život a to bola láska k zdravotnej sestre.
V tejto chvíli si sadla na lavičku a zobrala
fotku. Na fotke bol ON. Každú noc sa pozerala na túto fotografiu, aj keď ho neznášala.
Každú noc, pozerajúc sa na jeho fotografiu, plakala. Prečo mala fotografiu
človeka, ktorý jej zničil život? Na túto otázku ani Saša neodpovie. Vedela iba
jednu vec - nikdy mu neodpustí.
Rozhodla sa, že
pôjde do kostola. To nebol dobrý nápad, lebo v kostole nebola, odkedy bol Martin
M. zavraždený.
Otvorila dvere a vstúpila dovnútra. Všetko sa vrátilo. Každá zlá
spomienka sa vrátila a Saša začala plakať. Spomenula si, čo sa všetko stalo v
tomto kostole a cítila sa vinná. Znovu sa pozrela na fotku a rozhodla sa
doslova spáliť zlé spomienky. Zobrala ukradnutý zapaľovač a hľadala nejaký
papier, aby zapálila kostol. Nenašla nič, okrem Biblie. Nerozmýšľala a pomocou
zapáleného papiera sa oheň rozšíril. Saša sedela pri oltári a plakala. V rukách
mala iba zapaľovač a fotku. Nemohla nájsť pokoj ani v kostole. Všetko zlé,
týkajúce sa jej, horelo.
Saša sa vzdala a
čakala... čakala na smrť... na krásnu, pokojnú smrť...
... to be continued...
Pre Slovenskú kravatu napísala Josipa Zrnić.
... to be continued...
Pre Slovenskú kravatu napísala Josipa Zrnić.
Josipa Zrnić je študentkou 3. roka bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára