Valentina Jagetić: Nový život

Čo je to život? Čo to znamena žiť? Život je jedna veľká výzva pre každého. Je to dobrodružstvo, ktoré za sebou zanecháva dobré a zlé skúsenosti. Sú tam momenty pekných spomienok, ale aj veci, ktoré by sme chceli zmeniť. Myslím si, že každý z nás aspoň raz v živote uvažoval, aké by to bolo, keby všetko reštartoval. Začať znovu, ako iná osoba, na inom mieste, v inom čase.

Valentina Jagetić

Rozmýšľame o všetkom, čo by sme zmenili alebo o tom, čo by sme mohli urobiť bez predsudkov alebo stereotypov. Ja som v mladom veku na základnej škole začala rozmýšľať, že nepatrím do tohto prostredia a stále som premýšľala o tom, aké by to bolo, ísť niekam, kde ma nikto nepozná a začať znovu ako druhá osoba. Ako som vyrastala, chodila na strednú školu a stretávala sa s novými ľuďmi, ktorých spôsob myslenia a pohľad na svet bol veľmi odlišný od môjho, tým sa mi aj tento bláznivý nápad, ísť niekam, zdal lepší.

Človek  sníva o veciach, ktoré by chcel, aby sa stali skutočnosťou až do dňa, keď dostane šancu, aby sa mu tento sen splnil, no potom nevie, či je dosť odvážny na to, aby to urobil. Ja som sa tiež ocitla v takej situácii, keď sa mi naskytla možnosť stráviť akademický rok v zahraničí. Prihlásila som sa do programu, išla na pohovor a prešla! Čo teraz? Kopa papierovania, informácií, vybavovania formalít... Všetko to zbehlo tak rýchlo a dva týždne pred odchodom nastalo ticho. Zmätok. Nechcela som nikde ísť, ale tiež som sa nechcela vzdať tejto príležitosti. Bola som veľmi nadšená, ale tiež som mala strach z neznámeho. Jeden rok nie je málo, teda aspoň v tej chvíli to tak nevyzeralo. Dni sa míňali a čas odchodu nadišiel. Nebola som ani vzrušená, ani vystrašená. Bola som celkom pokojná. Nebola som smutná, že odchádzam a opúšťam rodinu a kamarátov, ale nebola som ani príliš rada. Niekto by si myslel, aké zvláštne, ale presne to bol najlepší postoj – nemať  žiadne očakávania, takže nemôžete byť sklamaný, len prekvapený.

O niekoľko hodín som už bola v inej krajine, obklopená neznámymi ľuďmi, ktorí hovorili iným jazykom, ktorému som v tom čase ešte dobre nerozumela. Takmer všetko okolo mňa bolo nové a iné. Od jazyka a spôsobu myslenia, až po to, že nemôžete nájsť neperlivú minerálku v obchode. Ale v skutočnosti, ľudia ktorí nevedia nič o krajine a spôsoboch života, boli by prekvapení, ako rýchlo sa človek môže prispôsobiť novým podmienkam. To je presne to, čo som urobila aj ja a to, čo som si vždy myslela „ako by bolo, keby“.

V tej chvíli som sa spoznala so svojou novou rodinou, spoznávala som nových priateľov a spolužiakov. Bola som to úplne ja, aká som chcela byť. Z existujúceho človeka sa začínala stávať iná osoba. Vybudovala som všetko, čo som sa možno ešte neodvážila skôr, zrejme zo strachu, že by to ľudia nebrali a cítila som sa slobodnejšie a lepšie ako inokedy. Na nostalgiu som nemala čas. Pojem homesick som nepoznala.

Každý deň prešiel tak rýchlo. Vždy som mohla a hlavne mala čo robiť, takže som naozaj nemala čas rozmýšľať ako je doma.  Každý deň bol naplnený a ja som bola štastná. Avšak počas prázdnin sa dostavila nejaká prázdnota, ale nebolo to neznesiteľné.  To, čo vlastne bolo ťažké, musím priznať, bolo spriateliť sa s ostatnými v škole. Nikto ťa nepozná a ani ty nikoho nepoznáš, ale nejako sa začať musí... Môžem povedať, že moje najhoršie okamihy boli predovšetkým v škole dovtedy, kým som sa nespriatelila s ostatnými. Potom sme začali chodiť von, na  narodeninové oslavy, výlety... Všetko, čo je dobrý materiál pre denník. Ale taktiež všetko, čo je krásne, sa rýchlo blíži k svojmu koncu.

A tak mojich desať mesiacov v inej krajine prešlo, ako keby to trvalo len mesiac, nie viac. Všetky tieto nové miesta, priatelia, rodina, jedlo, zvyky... Všetko, čo robí náš každodenný život každodenným a bez čoho by deň bol divný alebo prázdny. Teraz som musela opustiť tento život a vrátiť sa späť do starého. Ale to naozaj nie je možné, aspoň nie úplne.

Ten čas strávený vonku možno netrval dlho, ale v tej dobe som toho zažila najviac. Naučila sa veľa o sebe, ale aj o druhých. Získala som priateľstvá na celý život, skúšala nové veci, rozšírila svoje obzory, spoznala nové kultúry a ľudí, ale najviac seba. Odišla som chudobná, ale vrátila sa bohatá. Opustila som starý život a zase sa vrátila, ale s novými postojmi a myšlienkami.

Úprimne by som bola rada, keby každý zažil niečo také, aby sa ocitol v situácii, keď je človek odkázaný sám na seba a aby z toho vyťažil čo najviac. Potom aj bude vedieť, ako si vážiť život a všetko, čo v živote získa.

Pre Slovenskú kravatu napísala Valentina Jagetić.

Valentina Jagetić je v treťom roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.