Bryndzová misia (7)

„To nemyslíš vážne! Asi ho nejako môžeme zachrániť,“ povedal šokovaný Myckulaash.

Záhadná svietiaca časorastlina.

„Nič sa nedá robiť, mlieko je kyslé a všetko je už márne. Ach, príliš dlho sme boli v lese.“

„Nemôžem tomu uveriť! Musí  tam byť nejaký spôsob...“ Myckulaash prišiel k Helene a zobral fľašu mlieka, ktorú mala v ruke.

„Ach, veď tebe je chladno! Máš studené ruky!“ Helena sa rozčúlene pozrela na Myckulaasha. „Sa ani nedivím, vzhľadom na to, koľko si toho si prežil v poslednom čase! Kto vie, kedy si vôbec naposledy spal.“

„Nechaj to teraz, to nie je dôležité. Musíme premyslieť, čo urobíme s mliekom a bryndzou,“ odišiel rozčúlený Myckulaash, zabudnúc, že Helena ho považuje za človeka a nie kyborga z budúcnosti.

„Poďme do domu, je tam teplejšie a tam vymyslíme, čo urobíme. Opýtam sa Veroniky, či je možne ešte stále zachrániť bryndzu.“

„Poďme,“ povedal Myckulaash a sklonil sa, aby zobral rastliny, ktoré on a Helena zozbierali v lese.

„Helena, počkaj! Či sme túto bylinu tiež priniesli z lesa? Túto, čo mení farbu?“ pýtal sa Myckulaash.

„Toto nie je možné! Veronika! Musím ísť po Veroniku!“ zakričala a odišla do domu po sestru.

Myckulaash zostal sám a vtedy pochopil, že dve rastliny pri jazere zrástli a začali meniť farby. „Zaujímavé,“ zamrmlal Myckulaash a ďalej pozoroval rastlinu, ktorá začala byť čoraz svetlejšia a začala meniť tvar. Ale keď sa jej chcel dotknúť, jemne obalila jeho ruku vo svojich listoch, ktoré stále viac a viac svietili. V nasledujúcej chvíli sa niečo zablyslo.

Helena a Veronika vybehli z doma, ale Myckulaash tam už nebol.

Keď Myckulaash otvoril oči, všetko, čo videl bolo skalnaté nábrežie a rôzne kamenné útvary. Pozrel sa okolo seba, ale nikto tam nebol. Potom sa pozrel na ruku a uvidel, že rastlina, ktorú mal v rukách, sa zase menila. Pomaly vstal zo zeme a začal chodiť, aby videl niečo, čo by mu pomohlo dozvedieť sa, kde vlastne je. Po pár minútach, čo chodil po dlhom nábreží, začul nejaký hluk a išiel v jeho smere ku skalám. Začal behať, ale keď hluk zosilnel, spomalil a pomaly prišiel bližšie. Rastlina zasa zmenila tvar a každým krokom stále viac svietila. Keď Myckulaash počul ľudský hlas, dal si rastlinu do vrecka, aby nebolo vidno, že svieti. Prišiel ku koncu skaly a počul známy hlas. To bol hlas lekára Martina a ešte jeden mladší hlas.

„Tu budeš môcť pokojne pracovať na svojom projekte. Len ma pozorne počúvaj a sleduj moje inštrukcie, tento raz nesmieme urobiť chybu. To sa vyplatí, ver mi. Keď sa všetko dá do poriadku, jedného dňa pripravíš skutočný elixír života, a tak budeme môcť žiť večne!“

Myckulaash zakrátko uvidel tvár vyklonovaného mladého lekára Martina cez malú škáru v skale a pochopil, že jeho verzia z budúcnosti učí chlapca formulu na klonovanie.

„Teraz choď a oddýchni si, zajtra začíname,“ povedal lekár Martin z budúcnosti a odchádzajúc za skalu ešte dodal: „ Tu nás určite nenájdu, lode na ostrov Fårö nejdú už storočiami, priemysel sa zrútil. Tu budem mať čas a súkromie, aby som vyklonoval vlastnú armádu.“ Usmial sa a už ho nebolo.

... to be continued...

Pre Slovenskú kravatu napísala Valentina Jagetić.

Valentina Jagetić je v treťom roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.