Niekedy v 18. storočí
Z
najvyššej veže Bojnického zámku sa ozval ženský výkrik. V tej istej chvíli
zaburácal hrom. Zamračenú nočnú oblohu zaliala žiara svetla a v okne veže sa
objavili siluety dvoch postáv. Krídla okien zurivo trepotali v silnom vetre.
Pri ďalšom zaburácaní hromu sa opäť ozval výkrik, ženu niečo veľké a neľudské
vytláčalo z okna. Bojovala o svoj život, s celou silou sa držala krídel okna,
vedela však, že tento boj nemôže vyhrať. Takto ju na druhý deň našli, pod múrmi
zámku, pokrútenú a celú zakrvavenú.
Pred udalosťami
Jej
meno bolo Zuzana. Pochádzala z chudobnej sedliackej rodiny. Mala normálny
život, doma so všetkými vychádzala, vždy im pomáhala. Keď sa vydala za zemana,
začala byť nešťastná, lebo to nechcela. Rodina ju však predsvečila. Zľutovala
sa nad nimi, chcela im pômocť z biedy, aj keď to pre ňu znamenalo nešťastie. Manžel
však pre jej príbuzných robil, čo sa im zachcelo. Zeman bol pokojný a tichý,
nikdy sa veľmi nerozprával s ľuďmi. Zuzana ale z neho mala strach, keď sa naňho
niekedy pozrela, naskočila jej husia koža.
Ako
čas ubiehal, Zuzana bola viac a viac smutnejšia. Vždy sa pýtala samú seba,
prečo nemôže byť šťastná, prečo sa musela takto rozhodnúť, veď s vlastným manželom
sa ani veľmi nerozprávajú. Už nemyslela na rodinu, zabudli na ňu, jeho peniaze
ich dostali z chudoby.
Po
niekoľkých rokoch sa im narodil syn. Aj keď nebol plodom lásky, aspoň nakrátko priniesol
nádej. No Zuzana sa stále necítila dobre a zhoršovalo sa to. Napriek tomu, žo
jej syn bol taký sladký a milý, prestávala sa o neho starať. Bol jej synom, ale
nevedela ho milovať, lebo nemilovala jeho otca. Keď už nemohla počúvať detský
plač, túlala sa. Potrebovala pokoj, ktorý nemohla mať doma.
Jedného
dňa, zatial čo bezcieľne kráčala lesom, uvidela starý domček. Zo zvedavosti
chcela zistiť, komu patrí. Na chvíľu zaváhala. Na jeden moment, pomyslela si na
svoje dieťa a predsa len ju začalo hrýzť svedomie. Napokon sa rozhodla.
Vietor
začal fúkať, opadané lístie sa začalo zdvíhať zo zeme. Krákajúce čierne vrany
sa rozleteli a nastalo mrazivé ticho.
Pre Slovenskú kravatu napísala Karmela Kapetanović.
Karmela je v 3. roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára