Hlas z vody

V strede Európy, strední ľudia, zachytení o stred niečoho, čo ani najmenej nepoznajú, ale cítia až priveľa. Veslujú rytmicky, ako na povel. Vedľa nich pláva Mišo. Kŕč. Vznáša sa a masíruje si boľavé chodidlo. Topí sa. Silne, kŕčovite pláva, kým bolesť neprestane, neutíchne. Počuť iba jeden hlas. Hlas z vody.

Ivan Radić

Kráča pomaly Topoľskou vedľa garáží a kontajnerov a hľadá číslo 18. Zase mešká. Hela ho tentokrát určite zabije. Nervózne zvieral v ruke kyticu a teraz sa pozeral, či ju náhodou nezlomil. Mišo nie je žiadny romantik. Kvety sú na ospravedlnenie za poslednú hlúposť, čo – hlúpe – spravil.

Počítal kvety. Bude to stačiť? Koľko kvetov stačí za jeden „scestný“ bozk s modrookou Jankou od Trnavy? Spomedzi kontajnerov sa vynoril malý zajačik a začal bežať rovno po ceste. „Počkaj, zajko! Za uši ťa vyťahám, uvidíš!“ Bežal zajko, bežal aj Mišo. Bežali dvaja, občas aj jeden vedľa druhého, ako starí kamoši. Človek by nevedel, kto koho naháňa. Odhodil aj kvety aj ruksak, predbehol zajka a náhle sa otočil. „Teraz ťa mám, čertík v bielom!“ A zrazu tam stal sám, na ceste, v strede ulice, s rozšírenými rukami. Zazvonil raz. Zazvonil druhýkrát, s kropajami potu na čele, dýchal prudko a hlboko a zvieral kŕčovito kvety. Zaklopal. „Otvor, Hela!“ Zaklopal druhýkrát. „Hela, otvor!“ Počúval hlasy a kroky a sekundy, ktoré sa menili na minúty, mesiace a roky v jeho hlave. Cítil bradu, ako rastie a šteklí brucho a nečujne padá na zem. Mišo nikdy nemal kamarátov. Hela ich vždy mala dosť. Najprv sa nevedel správať, keď večer spolu sedeli s jej kamarátkami. Pukal prstami na rukách a hrýzol si pery. Potom si zvykol a dokonca mal tie ich malé stretnutia aj rád. „Malé rozhovory“ a malé poháriky na víno. Páčil sa mu ten pocit, že k niekomu patrí. Celý život behal za niečím, zháňal bohvieaké veci a vecičky. A teraz, keď stál pred týmito dverami, cítil silno, že nie je tam, kde chce byť. A chcel byť iba na druhej strane. Nič iné v živote nežiadal. Očami prechádzal hore dole po stene. Pozeral sa na dvere. Ako sa dostať na druhú stranu?

Mišo nikdy nemal kamarátov. Hela ich vždy mala dosť. Najprv sa nevedel správať, keď večer spolu sedeli s jej kamarátkami. Pukal prstami na rukách a hrýzol si pery. Potom si zvykol a dokonca mal tie ich malé stretnutia aj rád. „Malé rozhovory“ a malé poháriky na víno. Páčil sa mu ten pocit, že k niekomu patrí. Celý život behal za niečím, zháňal bohvieaké veci a vecičky. A teraz, keď stál pred týmito dverami, cítil silno, že nie je tam, kde chce byť. A chcel byť iba na druhej strane. Nič iné v živote nežiadal. Očami prechádzal hore dole po stene. Pozeral sa na dvere. Ako sa dostať na druhú stranu?

Ohlušujúca hudba pohybovala ľuďmi okolo neho, a Mišo len stál, dával si do nosa. „Ešte jedno!“ ukázal prstom. Ona je čarodejnica – rozmýšľal. „Ešte jedno!“ Nebola tou, ktorú hľadal, ale možno by mu mohla pomôcť. Áno, ako aj tá prvá pomohla, namiesto srdca mu nechala kameň. Všetko sú to rovnaké čarodejnice! Na čo ich potrebuje? Janka. Bozk. A hotovo.

Vtedy, tým jedným bozkom si zamkol tieto dvere. A teraz sa ich snažil druhým otvoriť. Ešte silnejšie stláčal kyticu. Zem pokryli lupienky. Orosenú tvár slzy.

Raz, dva, raz, dva, počítal v hlave a plával kraul. Studená voda mu vyhovuje. Ponoril hlavu, celý sa ponoril. Počúval. „Mišo! Mišo!“ Volal hlas z vody. „Čarodejnica? Radšej mlčať. Nech ide svojou cestou!“

„Mišooo! Miiiiišoooo!!!“ Hlas sa zosilňoval. Mišo trval na svojom. „Len nech ide svojou cestou, bosorka! Už ju ani počuť nechcem! Prečo ma volá?!“ Silne zavrel oči, až boleli. Hlas z vody neprestával. Ba naopak, stával sa hlasnejší a bližší. A oči viac a viac boleli. „Prečo, Bože?! Prečo sestra moja, brat môj, či nás matka preto na svet priniesla?“

Bolesť mu spôsobovala nevoľnosť. Voda ho ťahala dolu. A to dolu sa mu teraz zdalo ako jediná realita. „Dolu a nikde! Dolu všetci pôjdeme, tak prečo nie teraz?“ Nevoľnosť. Kyslé v bruchu, kyslé v ústach. A hotovo.

Hlasy – kroky, minúty – roky. Dno ho sladko objalo teplými rukami, láska mu tvár, hrá sa s neučesanými vlasmi. Vône sveta v ňom plávajú, hrajú sa so svetlom, naháňajú farby.

Tyrkysový bozk na hrdle. Dýchať netreba. Len plávať. Raz, dva, raz, dva. Kým kŕč neprejde, neprestane. Kým neprestanú hlasy, najmä hlas z vody.

„Mišo!“

„Prepáč Hela, ja...“

„Máš ma rád?“

„Áno.“

Hela stála vo dverách. Janka, Tea a Marína za ňou. Pozerali sa naňho. Zuzka vzadu zapíjala niečo vínom.

„Kvety mi dáš teraz alebo ideš ešte potom na stretnutie s Jankou, hm?“

„Ja... Nie. Chcel som iba...“

„Čo, Miško? Vždy si niečo chcel. Pán niečo chce! Čo by si ty chcel, Miško? Odpustenie? Zabudnutie? Večnú lásku? Ja to nemám, a to sa opováž odo mňa očakávať! Zbohom, Miško!“

Tyrkysový bozk na hrdle. Raz, dva, raz, dva. Kým neprestane hlas z vody.

Otvoril oči. Hela tam stála sama. Utierala mu tvár a hladkala ho.

„Miško!“

„Ja....“

„Šššššššš! Neboj sa.“ Objala ho. Kvety spadli na zem. Nebolo hlasov. Nebolo hlasu z vody.

Tyrkysový bozk na hrdle. Tyrkysový bozk na perách. Svetlo na chodbe zhaslo. Sami, objatí tyrkysovým svetlom cez privreté dvere. Stoja v strede. Strední ľudia. Vyrástli z vody.

Tento text získal 2. miesto v kategórii poviedka literárnej súťaže Kukučínov Jadran.

Ivan Radić je v 2. roku magisterského štúdia slovakistiky na Univerzite v Belehrade.