„... budeme potrebovať armádu, ktorá bude bojovať. O
život mojej ženy! Máme vôbec nejakú šancu proti nim?! Veď tie netvory predsa
nemôžu zomrieť!“ panicky hovoril Hubert.
Martinove oči sledovali netopiera za letu a ďalšiu hodinu
nepovedal ani slovo, zatiaľ čo Hubert panikáril a vykrikoval meno svojej
manželky.
„Na vrchole hory v hustom lese je jazero, na ktorého
brehu je rastúca kvetina. Táto kvetina nikdy nevädne, ale akonáhle sa vytrhne,
nesmie ju už nikto pustiť z ruky. Stačí sa iba pozrieť na tú kvetinu a upír
pred vami zomrie,“ povedal Martin M. a otvoril dlaň, v ktorej zvieral
kvet. Práve v tom momente sa pozrel na netopiera, ktorého sledovali. Ten padol
na zem a premenil sa na prach.
„Ako sa s nimi ešte dá bojovať?“ opýtal sa Hubert.
„Môžeš mu iba vytrhnúť tlčúce srdce,“ odpovedal Martin
a v celom okolí sa ozvali výkriky nemŕtvych.
Začala sa cesta do neznáma. Vošli do lesa, do ktorého sa
nikto neodvážil vstúpiť. Nepočul spev vtákov, ani žiadnu vôňu drevín. Akoby
všetko bolo mŕtve. Martin mu však nepovedal, že les je domovom hlavného upíra.
Išli stopách mŕtvych Rimanov, ktorých Germáni zabili v
lese pred takmer dvetisíc rokmi. Hubert sa triasol strachom a zimou. Ani si
nevšimol, že Martin už nie je s ním. Lesom ho viedla iba myšlienka na
manželku.
„Tu si sadneme,“ povedal Hubert. Zrazu si uvedomil,
že je sám. Striasol sa a zrútil sa k zemi. Okolo neho lietali duše mŕtvych.
Liezli po ňom červy. V lese bolo niečo hrozivé.
Hubert sa prebudil so zakrvavenými rukami, smrdel hnilobou.
Rozbehol sa. Celý les kričal a on bežal smerom k jedinému svetlu v diaľke. Boli
to oči upíra.
Pre Slovenskú kravatu napísal Marko Gašparić.
Marko je v 3. roku bakalárskeho štúdia
slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára