Darčeky, ktoré kupujeme, sú väčšinou skromné. Darčeky nakupujeme nielen pre nás, ale aj pre našich starých rodičov a tetu a jej rodinu, ktorí žijú vo Švédsku a každé prázdniny cestujú do Chorvátska. Babka každý rok trvá na tom, že jej na Vianoce nemusíme nič kupovať, pokiaľ sme všetci šťastní a zdraví. Samozrejme, vždy dostane darček. Niekedy vymyslíme spoločný darček pre oboch starých rodičov a niekedy dostane každý svoj darček. Babka má najradšej oblečenie, vonné sviečky či teplé deky. Dedko má chuť na sladké, preto mu okrem maličkostí, ktoré dostane, musíme upiecť i koláče. Pre príbuzných zo Švédska, ktorí nás každoročne navštevujú, kupujeme niečo autenticky chorvátske, ako sú víno, suveníry a hračky či spoločenské hry pre najmenších. Samozrejme, nie sme jediní, ktorí kupujú darčeky, darčeky nám kupujú aj starí rodičia, alebo mi babka občas „pod stolom“ podá peniaze, aby som si mohol kúpiť, čo chcem. Rodina zo Švédska nám bežne nosí kvalitné zimné oblečenie ako rukavice, vlnené čiapky, zimné ponožky a suveníry.
Po nákupe darčekov nasleduje nakupovanie potravín. V našej rodine je na Vianoce veľkým zvykom variť domácu polievku, zvyčajne kuraciu, piecť dve kuriatka, podávať mlinci, francúzsky šalát, gaštanové pyré s omáčkou a rôznou zeleninou. To všetko by, samozrejme, nebolo možné bez lahodného polosladkého červeného vína. Sarma je tiež veľkou súčasťou chorvátskych tradícií, ale my sarmu nepripravujeme na Vianoce, pre mňa a moju rodinu je sarma novoročné jedlo, preto ju pripravujeme na Silvestra. Potom, čo nakúpime všetko potrebné na prípravu vianočného obeda, nakúpime ešte rôzne koláčiky a ingrediencie na zákusky a koláče, ktoré mama upečie ako darček pre dedka.
Okrem nakupovania potravín a darčekov je v mojej rodine veľkou tradíciou pozerať nielen vianočné, ale aj iné sezónne filmy, ako napríklad Smrtonosná pasca. Väčšinou si každý rok pozrieme niekoľko rôznych filmov, no jeden musel zostať tradíciou, a to je Umučenie Krista, americká dráma z roku 2004. Film sa týka predovšetkým posledných dvanástich hodín Ježišovho života.
Okrem filmov je veľmi dôležité spomenúť aj humanitárny vianočný koncert Chcem život [Želim život] Nadácie Any Rukaviny. Ide o najsledovanejší a naživo premietaný koncert pred Vianocami, ktorý si každoročne pozrie minimálne sedemdesiat percent Chorvátov. Môžu zavolať na číslo, cez ktoré darujú malú sumu, ktorá ide na humanitárne účely. Ana Rukavina bola chorvátska novinárka, ktorej diagnostikovali leukémiu. Liečili ju na oddelení pre transplantáciu kostnej drene a začala sa zotavovať, no choroba sa jej vrátila v októbri 2006. Napísala dojemný list o svojom ochorení, v ktorom prosila o pomoc s liečbou, keďže existovala možnosť, že pôjde na terapiu do USA. Jej list sa veľmi rýchlo šíril po internete a rôznych médiách a pomoc ponúklo veľké množstvo ľudí. Chcela tak upriamiť pozornosť verejnosti na nedostatok darcov kostnej drene. Zomrela 26. novembra 2006 a mala 30 rokov. Po jej smrti bola založená nadácia, ktorá zbiera prostriedky na rozvoj chorvátskeho registra darcov kostnej drene. Slogan nadácie je Chcem život. Dnes v mojej štvrti Trnsko existuje Námestie Any Rukaviny, pretože chodila na moju základnú školu. Každý rok sa do Vianoc vyzbiera viac ako milión eur na humanitárnu pomoc.
Na Štedrý večer si s rodinou vyzdobíme byt a stromček, pripravíme jedlo na vianočný obed a večer ideme do kostola na polnočnú omšu. Na Vianoce, keď navaríme a pripravíme všetko na obed, ideme k našim starým rodičom obedovať. Neskôr sa k nám pridávajú príbuzní zo Švédska – teta Štefica, jej manžel a deti. Počúvame hudbu a rozprávame sa pri pohári vína. Po výmene darčekov a rozhovoroch sa vraciame domov. Potom si pustíme filmy a pozeráme ich dlho do noci.
Po Vianociach nasleduje týždeň príprav na Silvester. Nie je to vôbec jednoduché. Nový rok oslavujem s priateľmi a všetci musíme niečo organizovať. Našou tradíciou nie je chodiť do klubov a na diskotéky, ale organizovať novoročnú párty v byte alebo na chate. Ak nikto nie je schopný zorganizovať párty u seba doma, tak využijeme plán B, podľa ktorého sa všetci stretneme v kaviarni a tesne pred Novým rokom ideme na hlavné námestie v Záhrebe na novoročný koncert a ohňostroj, ktorý organizuje radnica. Je to zadarmo a môžeme si užiť veľa zábavy. Ak sme u niekoho na byte či chate na párty, tak sa nás zopár stretne a ideme do obchodu nakúpiť rôzne alkoholické a nealkoholické nápoje, pochutiny a novoročné prskavky. Po Silvestri sa zabávame do neskorej noci, niekedy až do bieleho rána. Hráme spoločenské hry, tancujeme, spievame, pijeme, jeme a nakoniec zaspíme. O polnoci ešte telefonujeme svojim najbližším a blahoželáme si do nového roka. Môže to trvať až hodinu. Voláme aj kamarátom, ktorí nemohli prísť.
Po oslave Nového roka sa vraciame do svojich domovov, kde nás čaká novoročný obed. V mojej rodine, ako som už spomínal, je to sarma. Po všetkom tom alkohole nás zachraňuje. Sarmu väčšinou pripravuje moja mama, ale aj stará mama, tak jej zostane veľa a my ju jeme určite pár dní.
Traja králi sa oslavujú šiesteho januára, potom zložíme všetky ozdoby a vianočný stromček vložíme späť do krabice a vtedy sa v mojej rodine končia prázdniny. Sviatočné obdobie môže byť niekedy stresujúce a hektické, ale pri dobrej organizácii a tradícii sa to dá zvládnuť bez stresu a paniky.
Pre Slovenskú kravatu napísal Ivan Bauer.
Ivan je v 3. roku bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára