Na začiatku sme boli všetci v pohotovosti a sledovali sme správy a opatrenia, nikto nemal jasno v tom, čo sa deje, niektorí o tom ani nevedeli a jeden z mojich kolegov, ktorý správy nesleduje, ani nevedel povedať ani názov tejto epidémie. Všetko sa zdalo veľmi hlúpe, zaviedli sa opatrenia s rúškami a odstupy medzi ľuďmi. Zdalo sa to však neškodné, lebo to malo trvať dva týždne.
Nech to rýchlo prejde, pomyslela som si. Vtedy som bola na internáte, boli tam všetci študenti. Vyučovanie sa tiež zastavilo na dva týždne. Myslela som si, že to bude super malý odpočinok. Ale po dvoch týždňoch sa situácia zhoršila. Nové opatrenia, nové varovania, chaos, strach. Ľudia začali byť chorí a dokonca zomierať. Ale stále sa to zdalo také neškodné, až kým sa nezačali karanténne opatrenia. Nič také som vo svojom živote doteraz nezažila.
Panika, zatváranie hraníc, pokuty, čo bude ďalej? Samotná vláda nevedela, čo má robiť, výučba bola stále prerušovaná a zastavovaná. Prečo sa to deje? Čakalo sa, čo bude ďalšie. Napriek tomu som pokračovala vo svojom živote a v práci normálne, až jedného dňa došlo k zemetraseniu. Horor.
Moja spolubývajúca sa vtedy pár dní dozadu vrátila domov, pretože bolo rozhodnuté, že vyučovanie bude online. Ostala som sama. Väčšina študentov sa z internátu tiež odsťahovala, ale kvôli práci som nemohla ísť domov. V ten deň, keď ráno došlo k zemetraseniu, som zažila šok. Budova sa triasla ako puding. Bolo to hrozné. Bola som úplne sama. Potom tomto sa môj život zmenil, strach bol v mojich kostiach nielen kvôli korone, ale aj kvôli zemetraseniam.
Nevidela som svojich priateľov, pretože všetci museli byť doma, aby nenakazili starších ľudí a svojich rodičov. O pár dní mi v práci povedali, že v nej musí byť čo najmenej ľudí. Začala som sa naozaj nudiť, pretože každý deň bol na internáte rovnaký. Jedáleň tiež nefungovala, tak som si každý deň pripravovala jedlo sama, ale to robím rada.
Vyučovanie začalo online – na Zoome, cez Skype, na BigBlueButton... bolo toho príliš veľa. Nikdy v živote by som nepovedala, že budem mať takto prednášky s profesormi. Bolo veľmi čudné a stresujúce byť na kamere. Ale dobre, pomyslela som si, hádam to nebude trvať až tak dlho. Ale trvalo to, až do konca minulého, keď sa opatrenia trochu zmiernili.
Situácia sa po lete zase zhoršovala, všetci sme boli otrasení a vystrašení, medzi všetkými vládol všeobecný strach. Myslím si, že sme všetci boli psychicky rozrušení a mali sme z toho úzkosti i depresie. Ale napokon som sa veľa naučila, našla som svoj vnútorný pokoj. V takejto situácii si veľa ľudí tiež uvedomilo, že sú sami sebe vlastnými priateľmi. Ja tiež. Za ten kritický čas som sa spoznala viac. Musíme sa naučiť bojovať sami so sebou a pochopiť, že nesmieme brať s ľahkosťou to, čo momentálne máme, ale že si máme viac vážiť život v danom okamihu, pretože všetko sa môže ľahko zmeniť zo dňa na deň.
Pre Slovenskú kravatu napísala Ema Vuković.
Ema je v 2. roku bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára