Bol pondelok. Moja sestra prišla domov a povedala, že ju bolí hrdlo. Prvá myšlienka, ktorá mi napadla, bola, že ide o covid. Ale mysleli sme na to iba krátko a o pár minút neskôr sme sa na tom už smiali. O dva dni neskôr však prišli ďalšie príznaky a pozitívny test. Prvou reakciou bola panika.
Boli sme doma separovaní. Našťastie, máme veľký dom. Moji rodičia boli dole a ja so sestrou sme boli na poschodí. Prvé dni ma trochu bolela hlava, nič zvláštne. Stále som pracovala, chodila na prednášky, cvičila. Táto situácia sa mi skutočne páčila. So sestrou sme si konečne trochu oddýchli od našich rodičov. Každý večer sme sa rozprávali a pozerali filmy. Napriek tomu na pozadí bol stále ten pocit úzkosti.
Prišla streda. Ráno som mala kurz a už sa mi dýchalo ťažšie. Zalapala som po dychu, klasický covidový príznak, pomyslela som, nič hrozné. Večer som mala prednášku a profesor ma požiadal, aby som prečítala svoju esej. To čítanie ma unavilo viac ako čokoľvek. Strácala som dych a tých dvestopäťdesiat slov bolo mojich najdlhších na svete. V piatok som sa začala dusiť. Sama som už nemohla ísť ani na toaletu. Mala som záchvaty paniky zo strachu, že úplne stratím dych. Dýchala som plytko a pokojná som bola, len keď som ležala v posteli. Najhoršie to bolo v mojej hlave. Hlavou mi prešlo sto možných scenárov.
Nemohla som vôbec rozprávať bez straty dychu. Bola som radšej ticho. V ľahu som nemohla dlho čítať a sledovať obrazovku, pracovať, študovať. Doslova som sa cítila ako v ulite. Nedalo sa nič robiť.
Vedela som, že niečo nie je v poriadku, že to nie je normálne. Môj lekár mi povedal, že je to klasický normálny covid. Celý deň som strávila v daždi, vonku pred stanom medzi kopou nakazených ľudí. Po všetkých testoch a chodení hore a dole kopcom, som dostala ešte zápal pľúc. A začala som vykašliavať krv. Nikdy v živote som sa tak nebála. Dostala som veľmi ťažké lieky. Zotavovanie bolo psychicky vyčerpávajúce a nekonečne dlhé. Mala som dve možnosti: vydržať alebo sa úplne vzdať.
Boli dni, keď som to ledva vydržala. Bolesť na hrudníku sa zhoršovala a dýchanie bolo čoraz čudnejšie. Mala som svalové kŕče z nehybnosti a takmer každú noc sa vyskytli záchvaty paniky. Po tom všetkom nasledovala nespavosť a zápal prínosových dutín. Druhýkrát som bola v nemocnici na testoch, konečne negatívny test, ale ešte väčší zmätok. Podľa snímky sa pľúca zotavovali dobre. Kvôli všetkým liekom a stresu sa mi však doslova zrútil žalúdok. Každý večer som plakala od trápenia, prebúdzala som sa v panike, zadýchavala sa a bolelo ma celé telo.
Ale stále som nemohla normálne dýchať. Bola som celý mesiac v tejto agónii. Bola som zúfalá a spolu so mnou všetci naokolo, ktorí so mnou trpeli.
Prvé týždne boli najhoršie. Naučila som sa znova chodiť, dýchať, boleli ma rebrá, hlava aj chrbát. Rozhodla som sa byť odvážna a tvrdohlavá a bojovať s tým. Stále však znášam následky covidu.
Každý deň som si dávala úlohy, vytvárala rutiny, aby som na konci dňa mohla zaspať. Raz denne som vyšla po schodoch a nasledovalo takmer hodinové zotavovanie sa, až som postupne mohla začať chodiť aj von. Hodnoty mojich protilátok sú však nízke, a preto sa dosť bojím byť medzi ľuďmi.
Každá forma covidu je nebezpečná. Zostanú po ňom následky. Aj teraz bojujem s dýchaním, nemôžem urobiť všetko, čo môžu robiť iní ľudia a bojujem s úzkosťou a nespavosťou.
Pre Slovenskú kravatu napísala Iva Balija.
Iva je študentkou v 2. roku bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára