Tea Čanji: Z koronadenníka (19)

Začalo sa to dvadsiateho piateho februára, keď bola zverejnená informácia o prvom pacientovi s koronavírusom v Chorvátsku. Na začiatku som nepanikárila, pretože som si nemyslela, že to bude niečo veľké, ale mýlila som sa. Tak sa postupne začal nový spôsob života.

Na začiatku prestali fungovať školy. Toto bolo veľmi desivé, lebo nikto nevedel, čo bude s týmto semestrom. Myslela som si, že to celé bude trvať iba pár týždňov, ale aj tu som sa mýlila. Začali sa online prednášky a väčšina profesorov dobre zorganizovali tento nový študijný program. A tak som si myslela, že bude všetko dobré a že budem mať veľa času na seba a na fakultu. No tiež by som chcela napísať, že to nebolo tak, ako som si to predstavovala.

Po čase sa začali objavovať nové prípady pacientov s COVID-19. Očakávalo sa, že bude aj ďalej rásť ich počet. Tak sa postupne zatvorili aj reštaurácie aj iné pracoviská, kde je potrebný ľudský kontakt. Cez deň som sa pozerala viackrát na televíziu a na internet, začalo to byť mojou rutinou, vedieť o tom, koľko je nových pacientov.

Potom, keď sme si mysleli, že horšie už nemôže byť, bolo dvadsiateho druhého marca zemetrasenie – päť a pol stupňa podľa Richterovej stupnice. Bola to veľmi traumatická skúsenosť. Myslela som si, že je koniec. Začalo snežiť a ľudia boli vystrašení. V tejto situácii som stratila motiváciu, pretože som dosiahla svoj limit. Je veľmi ťažké fungovať v strese.

Niekedy v polovici marca prišla aj totálna karanténa. Celý apríl bol tiež veľmi depresívny. Nikto vôbec nesmel ísť von, iba na nákup alebo tí, ktorí museli pracovať. Tiež sme museli nosiť rúška a ochranné rukavice a bolo povinné dezinfikovať si ruky, keď sme išli do obchodu. Autobusy a električky vôbec nefungovali. Nebolo to ale tak kontrolované v Chorvátsku, tak ľudia chodili von, aj keď nesmeli. Bolo viackrát v televíznych novinách, že niektorí ľudia prišli do lekárne alebo do banky a pritom mali potvrdenú chorobu COVID-19.

Môj život sa stal monotónnym. Vstávala som neskoro, chodila som spať neskoro a celý deň som nerobila nič, pretože som nemala motiváciu.

Potom prišiel máj a ako slnko osvetlil môj život. Koronavírus vtedy už dosiahol vrchol a začal klesať počet nakazených. Vtedy som začala chodiť von na prechádzky a cítila som sa dobre. Postupne som videla, že prichádza uvoľňovanie opatrení. Mohli sme ísť von a pomaly začali fungovať reštaurácie a kaviarne, tiež aj kaderníci, ktorí boli veľmi populárni práve v máji. Život sa pomaly vrátil do obdobia pred koronou. Samozrejme, nie úplne. Ešte musíme byť opatrní, lebo nikdy nevieme, čo sa môže stať o mesiac. Teraz sa ale situácia zlepšuje.

Myslím si, že všetci si budeme pamätať rok 2020. Nevieme, čo nás ešte čaká, ale musíme sa snažiť fungovať ďalej. Naučila som sa mnoho a možno najviac to, aby som si cenila svoju rodinu a priateľov a tiež to, aby som väčšinu svojho voľného času trávila vonku a nie iba doma. Dúfam, že zvyšok roka 2020 bude iba lepší. Len aby!

Pre Slovenskú kravatu napísala Tea Čanji.

Tea je v 3. roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.