Toto nebol čínsky Nový rok, ktorý som očakával. Len pred rokom bola oslava čínskeho Nového roka 2019 fascinujúca, s ohňostrojmi a červenými lampášmi a šťastnými davmi v uliciach. Teraz, jeden deň pred najdôležitejším dňom pre všetkých Číňanov, bola ulica prázdna a tichá strašidelným spôsobom.
To bolo nezvyčajné.
V januári 2020 sa v Pekingu objavilo niekoľko prvých prípadov COVID-19. Potom sa hlavné mesto Číny, energické mesto, politické a ekonomické centrum krajiny okamžite uzavrelo. Všetci sa báli, zostali doma a dúfali, že Peking sa nestane tým istým ako Wu-chan, ktorý bol v tom čase najťažšie skúšaným mestom.
V Pekingu v ten týždeň snežilo. Sneh bol zrejme ešte výdatnejší ako po minulé roky. Našťastie, pre mňa bol hneď vedľa susedstva veľký lesopark. Bol som rád, že som mal možnosť prejsť sa vonku a užiť si čerstvý vzduch s respirátorom. Na tejto trojhodinovej ceste som bol šokovaný, že som vonku nikoho nevidel. Celý park som v to popoludnie vlastnil ja. Mohol som sa baviť a hrať sa so snehom.
Zábava netrvala dlho. Po návale adrenalínu ma čakali samota a nuda. Keď som stál na ihrisku, kde miestni obyvatelia púšťali šarkanov, videl som len lavičky a konáre stromov. Nebol tam žiadny smiech ani pobehovanie detí. Neboli tam žiadne rodiny, ktoré by sa hrali a bavili sa spolu. Tento pocit osamelosti zosilnel, keď som kráčal smerom k hlbšej časti lesa. Cesta bola úzka a pokrytá čerstvým snehom. Nebolo vidieť žiadnu stopu. Vietor bol ako ľadové čepele, ktoré mi rezali tvár. Jediný zvuk, ktorý som počul, bol hukot divokého vetra a vŕzganie, keď som stúpil na sneh.
Bol som vydesený. Nevedel som si predstaviť, aký bude život v budúcnosti. Neuvedomil by som si, že tento vírus spôsobí celosvetovú pandémiu a úplne zmení život každého človeka.
V posledných dvoch rokoch som bol svedkom toho, ako moja mama pracovala doma ako učiteľka umenia a učila sa, ako zvládnuť online výučbový softvér. Bol som svedkom toho, ako môj otec pracoval v parku, kde každý deň čelil tisíckam ľudí a sústreďoval sa na sebaobranu. Bol som tiež svedkom môjho zahraničného priateľa, ktorý nebol očkovaný a dostal COVID-19 od svojej rodiny.
Ľudia bojujú sami za seba, chránia svojich blízkych, prestavujú celú spoločnosť, obnovujú náš spoločný svet.
Necelý mesiac predtým, prvého februára, sme opäť oslávili čínsky Nový rok. Hneď o polnoci tmavú oblohu rozjasnil ohňostroj. Jasné žlté svetlo sa rozbehlo smerom k hviezdam, potom sa z neho stali hviezdy, ktoré na čiernom plátne namaľovali farebnú čiaru.
Toto ešte nebol najlepší čas.
O tri dni neskôr sa oficiálne začali zimné olympijské hry 2022. Sedel som na pohovke a sledoval otvárací ceremoniál. Samozrejme, nerobil som to len preto, aby som videl predstavenie. Bolo to množstvo športovcov, trénerov a dobrovoľníkov, vďaka ktorým som bol šťastný a hrdý. Moment, keď športovci vstúpili na Národný štadión, nebol ako medzinárodné športové podujatie, ku ktorému došlo počas globálnej pandémie. Na chvíľu som si myslel, že vážny svetový zdravotný problém sa skončil.
Ale nie.
Všetci na štadióne mali respirátory. Všetci športovci sa museli každé ráno podrobiť rýchlotestu na COVID-19. Zariadenia používané počas olympijských podujatí boli oddelené od občanov, vrátane mňa. Žili v bubline. Bezpečná, harmonická, šťastná bublina, ktorá oddeľovala olympijský svet a normálne mesto Peking. Nebezpečenstvo tu bolo vždy. Všetci ľudia na svete sledovali veľkolepú udalosť doma a užívali si vzácnu príležitosť nadýchnuť sa a zmierniť napätie. Za pôvabom víťazstiev, dokonalými pózami a radostnými slzami bol neustály boj proti vírusovým variantom a falošným správam.
Žijeme v lepšom svete ako pred dvoma rokmi?! Povedal by som, že nie. Tak prečo sa teraz cítime lepšie?!
Keď sa svet postupne vzdal vírusu, mali by sme pokračovať v boji?! Rôzne krajiny majú rôzne odpovede. My bežní ľudia možno nemáme dostatok sily zmeniť politiku, ale musíme sa o seba postarať. Keď na otázku nebola odpoveď, ľudia sa zľakli a rozhodli sa zostať izolovaní. Teraz máme vakcíny, máme postupy na sledovanie prípadov, máme protokoly na vyliečenie pacientov. Ale nič z toho nie je konečným a účinným spôsobom, ako zastaviť túto pandémiu.
Preto ma mrzí, že kým niektorá časť sveta oslavuje život, druhá stále bojuje o život. Svet je stále v rovnakej kríze, alebo ešte horšie, súdiac podľa rastúceho počtu potvrdených prípadov. Je ešte priskoro povedať, že človek porazil prírodu.
Ale to, čo môžeme urobiť, je chrániť sa, ale si život aj užívať.
Svet sa stále točí. Čas stále plynie. Stále žijeme. Je to nádej, ktorá nás drží v boji, pomáha nám naháňať svetlo v snehovej búrke.
Dúfam, že budúca zima bude lepšia.
Tento text získal 1. miesto v súťaži V časoch korony.
Huibin je študentom v 4. roku bakalárskeho programu slovakistiky na Pekinskej univerzite zahraničných štúdií v Číne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára