Pred pandémiou som si nikdy nepredstavoval, že život by mohol vyzerať inak. Stalo sa to zrazu – nebezpečný nový vírus, opatrenia, strach, neistota. Pandémia drasticky zmenila život ľudí po celom svete. Predtým sme mohli cestovať kedykoľvek a bez obmedzení, bez toho, aby sme rozmýšľali nad tým, aký test a aký certifikát potrebujeme a či ho vôbec potrebujeme. Mohli sme byť súčasťou kultúrneho života a výučba v online prostredí nám bola celkom neznáma. A tak prišiel svet za betónovým oknom. Ale napriek zložitej situácii, pandémia pre mňa znamenala nový začiatok, ciele a plány.
Najmenšou a zároveň najväčšou zmenou bola online výučba. Na začiatku bolo ťažké zvyknúť si na taký typ výučby. Pozeral som sa len na prázdnu obrazovku, ktorá hovorila. Chýbala tá špecifická univerzitná atmosféra. Cítil som, že táto forma vyučovania nie je veľmi produktívna. Potom som ale zistil, že to všetko má svoje výhody. Vďaka tomu, že výučba bola online, mohol som cestovať, nemusel som byť vo vlastnej krajine, mal som otvorené dvere. Mal som možnosť vidieť veľa a to som zrejme využil. Nič ma predsa nedržalo. Strávil som päť mesiacov v krásnej Bratislave pomocou programu Erasmus+. Napriek tomu, že opatrenia boli stále prísnejšie a prísnejšie, vedel som, že je to začiatok nového dobrodružstva. Srdce mi povedalo, že koniec pobytu v Bratislave neznamená návrat do vlasti. Cesta pokračovala – cestoval som telom aj duchom a tak som sa ocitol v Poľsku.
V Poľsku som sa naučil skutočne žiť. Spoznal som mágiu prírody a ročných období. Naučil som sa tešiť sa na každú najmenšiu vec: na príjemné počasie, na prechádzky, a najdôležitejšie – na spoločný čas s milovanou osobou. Všetko to dávalo zmysel ako nikdy predtým. Je to veľký paradox, že život bol veľmi obmedzený opatreniami a ja som sa práve vtedy som cítil skutočne živý a voľný.
Skúšal som rôzne veci, keď som mal také možnosti – navštívil som zoologické záhrady, prechádzal som sa v lese, pokoril som vrcholy dvoch hôr, lyžoval sa, zoznámil som sa s novými ľuďmi, uvidel som nové mestá. Smial som sa hlasnejšie, žil som intenzívnejšie, miloval som silnejšie. Zistil som, že pozitívne myšlienky môžu zmeniť každú zlú situáciu na takú, ktorá bude nezabudnuteľná a výnimočná.
Pandémia ma posilnila v každom slova zmysle. Stal som sa viac zodpovedný, samostatný, začal som hodnotiť to, čo je celkom obyčajné, pretože v každom okamihu som to mohol stratiť. Dozvedel som sa akú silu majú medziľudské vzťahy a aké je dôležité byť spolu, podporovať sa, motivovať sa navzájom, vyjadrovať svoju lásku, aj tú priateľskú. Aký je recept? Prispôsobiť sa, myslieť optimisticky, pokračovať s úsmevom – bez ohľadu na okolnosti. Aj keď sa nám niekedy zdá, že život nemôže byť lepší, dovoľme sa prekvapiť. Život má rád prekvapenia, často tie dobré. Môj príbeh je dobrým príkladom toho, že aj Pandorina skrinka má v sebe niečo pozitívne, stačí chcieť hľadať.
Hovorí sa, že náš život je taký, aký chceme, aby bol. Nebojme sa skúšať, nebojme sa neúspechu. Pandemická situácia mi pomohla pochopiť, že život pokračuje napriek ťažkostiam a že aj v zle sa dá nájsť niečo dobré. Hovorí sa, že vodu neoceníme, dokiaľ nám nevyschne studňa, a to platí o všetkom v živote. Príde taký čas, keď tá naša studňa bude už úplne prázdna a ostanú v nej len spomienky. Budem sa snažiť, aby ich bolo čo najviac.
Tento text získal 2. miesto v súťaži V časoch korony.
Teodor je študentom v 4. roku magisterského programu slovakistiky na Sofijskej univerzite sv. Klimenta Ochridského v Bulharsku.
Veľmi dobre popísané. Mne osobne sa pandémia veľmi páčila, keďže som si zdokonalila svoj slovenský jazyk.
OdpovedaťOdstrániťSlovensko a Bulharsko potrebujú posilniť svoje spojenie. Ďakujeme, že ste k tomu prispeli.
S pozdravom: Yana D.N.- jedna Bulharka, ktorá žije v Londýne, ale miluje Slovensko a jeho jazyk