COVID-19 pochádza z Číny. Na začiatku bol vírus ďaleko od Poľska a jeho susedov, možno dokonca ďaleko aj pre samotnú Čínu. Po krátkom čase sa ukázalo, že Čína vôbec nie je taká vzdialená, je dosť blízko na to, aby sme začali mať spoločného nepriateľa. Prvé kroky pandémie výrazne zmenšili svet. Ukázalo sa, že nie je taký veľký, pretože vírus sa dokázal dostať na takmer každé miesto na Zemi v priebehu niekoľkých mesiacov. Zrazu sa z planéty vytvorila guľa, malá ako lopta. A keď sme sa na svet pozerali ako na guľu, nie ako na planétu, hranice boli uzavreté. To bolo po druhýkrát, keď náš priestor prešiel obrovskou premenou, pretože zrazu bolo všetko akoby nedostupné. Ďalší veľký posun vo vnímaní našej Zeme – z planéty na guľu, z gule na štvorcové metre domu (a pre šťastlivcov aj záhrady). V našej rodine sme nemali skúsenosť s tým, že by niekto uviazol v inej krajine počas prvého lockdownu, ale viem si predstaviť, aké to muselo byť ťažké, keď nikto nechápal, čo sa deje a všetci boli vystrašení.
Myslím si, že prvé uzavretie hraníc bolo pre všetkých šokom. Na začiatku to mohla byť zábava, koronalia – (Spojenie dvoch slov, koronavírus a juwenalia, čo je obdobie bezplatných koncertov pre študentov v Poľsku. Tu v zmysle podujatí organizovaných počas zatvárania univerzít.) – v Poľsku hučali, študentom bolo jedno, prečo sa zatvárajú univerzit, najdôležitejšie bolo byť chvíľu slobodný. Pili sme pivo, opaľovali sme sa (leto v Poľsku v roku 2020 prišlo už začiatkom mája, možno nám podnebie chcelo vynahradiť ťažké chvíle s vírusom) a absolútne nič sme od seba nevyžadovali. A na chvíľu nám bolo krásne, napriek tomu, že vôbec to v skutočnosti krásne nebolo.
Potom sa zábava nečakane zmenila na nudu. Každý deň sa s nami hrala a skúšala, ako dlho dokážeme žiť zavretí vo svojich domovoch. Sami alebo s rodinou sme všetci museli skúšať svoju trpezlivosť, a dokonca aj s tými najbližšími sme sa museli naučiť žiť v pokoji a láske. V mojom dome plnom ľudí bol div, že sme sa nezačali navzájom zabíjať. Našťastie, bývame hneď vedľa väznice, takže možné následky tejto chvíľkovej slabosti máme neustále pred očami v podobe našich zamrežovaných susedov.
Online vyučovanie strávené pod dekou, v posteli alebo s miskou polievky malo, ako napokon všetko, svoje výhody a nevýhody. To, že som nemusela cestovať takmer hodinu na univerzitu, bolo fajn, ale vstávať na prednášku päť minút pred jej začiatkom nebol najlepší nápad. Zvyčajne som zaspala už v prvej minúte vyučovania angličtiny. Mám pocit, že o tom môžem hovoriť nahlas, pretože to nie je hanba, asi to každý tak robil. Neustále sa zamýšľam nad tým, či skutočnosť, že sme generácia, ktorá sa učí online, bude mať nejaký vplyv na našu budúcnosť. Možno o niekoľko rokov, keď si dnešní študenti a žiaci začnú hľadať prácu, zamestnávatelia si pozrú naše životopisy a pomyslia si: „Nie, diaľkové vzdelávanie, potrebujeme niekoho iného.“ A tak nás okamžite vyškrtnú zo zoznamu budúcich zamestnancov. Dúfam, že sa to nestane.
Moja rodina je už plne zaočkovaná. Vrátili sme sa do školy, do práce, na univerzitu a myslím, že náš dom nechápe, čo sa deje. Donedávna taký preplnený, hlučný a teplý, je teraz sám a zamrznutý v januári 2022. Dúfam, že aj on sa rýchlo pozbiera, aj keď už asi nikdy nebude taký živý ako počas takmer dvojročného zatvorenia.
Podľa môjho názoru je pandémia jednou veľkou skúškou. Skúškou sily, trpezlivosti, vytrvalosti, toho, ako sa vieme motivovať, všímať si svoje chyby a naučiť sa ich ovládať. Počas týchto dvoch rokov sme mali veľa času na to, aby sme si uvedomili, ako veľmi potrebujeme vonkajší svet, aj keď je to naša hlavná téma nárekov. Myslím si, že práve toto majú Poliaci a Slováci spoločné, čo nás najviac spája a robí nás dosť blízkymi: musíme mať na čo nariekať, inak sme stratení.
Tento text získal 2. miesto v súťaži V časoch korony.
Aleksandra je študentkou v 3. roku bakalárskeho programu slovakistiky na Varšavskej univerzite v Poľsku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára