Už ako
malá nemala som rada nespravodlivosť a vždy som bojovala, aby sa niečo zmenilo. Bohužiaľ, čím som staršia, vidím, že proti niektorým nespravodlivostiam sa nemôže alebo nemá zmysel bojovať. Myslím si, že všade platia dvojaké metre ako napr. v
škole, v práci alebo aj v justícii. Práve spravodlivosť bude témou môjho
blogu, pretože je ironické zistiť, že sa v takej najdôležitejšiej funkcii, ktorá
by sa mala starať o pravdu, robia práve najhoršie nespravodlivosti. Ako
najjednoduchší príklad môžem uviesť príbeh z vlastného života.
 |
| Marina Kolesarić |
Presne
pred rokom som išla s priateľom z párty jeho kamaráta, ktorá bola v Dubrave. To
ráno bola veľká hmla a ťažko sa mohlo pozerať na cestu, najmä v prvých pár
uliciach smerom k hlavnej ceste, ktoré boli tmavé a kľukaté. V jednom okamihu sme zacítili, že sme do niečoho narazili, ale
vtedy sme nevideli, čo to bolo a to nás vydesilo. Zastavili sme auto a za ním
bola ženská taška. Prekvapili sme sa, ale tiež nám odľahlo a pokračovali sme v
ceste. O pár krokov ďalej stálo auto a vedľa neho ležalo mŕtve zrazené ženské telo.
Tá scéna bola hrozná a šofér druhého auta, o ktorom sme si mysleli, že ju zrazil,
bol, samozrejme, tiež bez slova a v šoku.
Nasledujúci
deň noviny nepísali veľa o tomto prípade. Prečítala som iba, že zomrela
tridsaťtriročná žena, ktorá bola matkou troch maloletých detí a už dlhé roky
každý deň chodila do práce v nákupnom centre, kde pracovala ako pokladníčka a z
domu do toho centra mala prejsť iba cez cestu. Tiež napísali, že na mieste
nehody bol aj muž, ktorý ju našiel, ale on nebol osoba, ktorá ju zrazila, pretože
pravý vinník z miesta nehody utiekol. Po pár tyždňoch sa ale zistilo, že dvadaťosemročná chorvátska hádzanárka zrazila
ženu, ktorá prechádzala cez cestu na prechode pre chodcov a polícia ju nezadržala.
Dnes,
o jeden rok neskôr, uverejnili nový članok o tej nehode a písali v ňom, že hádzanárka
nemusí ísť do väzenia, pretože je „profesionálna športovkyňa bez aféry a
problémov“. Súd ju vyhlásil vinnou a odsúdil ju na trest v trvaní od jedného
roka a šiestich mesiacov, ale aj tak dostala podmienku, čo znamená, že nepôjde do väzenia, ak v nasledujúcich piatich
rokoch neurobí nový trestný čin. Taktiež musí zaplatiť náklady vyšetrovania.
Šofér druhého auta nebol dokonca pozvaný na súd ani ako svedok. Tvrdí, že od
toho dňa sleduje všetky správy, ale všimol si, že ten prípad je v médiách veľmi
potlačený.
Takže, bohužiaľ, ale v dnešnom svete všade platia dvojaké metre. Najviac to platí, keď
osoba, ktorá urobila niečo zlé, má veľa peňazí. Veľmi má trápi poznanie, v akom
svete žijem a že sa s tým nič nemôže urobiť, pretože to vždy tak
bolo a vždy bude. O takej téme nie je ťažke hovoriť, keď sa nám niečo také veľké
nikdy nestalo, ale dokážeme si predstaviť, ako sa cíti rodina tej zrazenej ženy.
Samozrejme, čakajú na pravdu, ktorú možno nikdy nedostanú a svoju matku, ženu,
tetu... už nikdy nemôžu vrátiť späť. Kvôli tomu moj názor na pravdu v budúcnosti nie
je taký dobrý. Neviem, čo sa stane o pár rokov, môžem iba dúfať, že to nebude
horšie, ak je to vôbec možné.
Marina Kolesarić je študentkou tretieho roka bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára