XI. kapitola: Nástenka

Hana stála pred nástenkou, na ktorej boli vyvesené všetky dôkazy doteraz zhromaždené o prípade Martina M. Zamračila sa a snažila sa pripojiť niečo k niečomu, čo sa zdalo úplne bez súvislostí. Slnko sa prebíjalo cez žalúzie na oknách a svietilo na nástenku. Ťažký a vlhký vzduch naplnil miestnosť  a bolo ťažké dýchať.

Indície

Hana naklonila hlavu, keď začala cítiť vôňu kávy. Branislav vstúpil do miestnosti a bez slova jej podal kávu. Sedel pri stole za ňou a pomaly začal popíjať kávu a čakal.

Po štyridsiatich piatich minútach konečne prehovorila, tentoraz pokojným a nevzrušeným hlasom: „Ja tomu nerozumiem, Branislav, pozerám sa na tú nástenku a nechápem nič. Aj s týmito novými dôkazmi toho nemáme dosť, aby sme niekoho obvinili. Najväčším problémom je, že stále nemáme tušenie, kedy Martin zmizol, to jest kedy ho zabili. Rodina, ktorá žije najbližšie pri kostole, spomína, že ho naposledy videli dvadsiateho piateho júna dvetisícštyri, pretože ich syn bol vtedy pokrstený a Martin tam bol prítomný. Po tom si nie sú istí, lebo to bolo pred desiatimi rokmi.“

Bolo ticho asi tridsať minút, Branislav mlčal a čakal, vedel, že nie je múdre prerušovať Hanu, keď premýšľa. Hana začala chodiť hore a dole pred nástenkou a pokračovala: „Dobre, takže vieme, že Martin bol naposledy videný dvadsiateho piateho a že v tom čase žil v kostole s Petrom a Sašou, ktorá sa musela nasťahovať do kostola, keď jej matka skončila vo väzení. Je to naozaj hlúpe od nich, že sa snažili zakryť pred nami, že Saša je dcéra Petra, veď to je verejným tajomstvom v tejto obci! Mysleli si, že nebudeme hovoriť s inými ľuďmi, ktorí tu žijú? Takže žili spolu asi mesiac predtým, než Martin zmizol. Mníška... hm... počkaj... mníška Mária povedala, že Martin a Saša mali vynikajúci vzťah, Martin jej pomohol s učením, ktoré bolo zanedbané roky, často ich videla v záhrade sedieť ponorených v knihe. Na druhej strane miestni obyvatelia hovoria, že Peter a Martin boli dobrí priatelia, vždy spoločne premýšľali, ako pomôcť dedine a len v zriedkavých prípadoch sa hádali. Branislav, čo sa to, preboha, stalo medzi nimi?!“

Slnko pomaly zostupovalo, dym cigarety vyzeral, ako keby tancoval na lúčoch slnka. Branislav sa medzitým presunul na gauč a čakal a vedel, že každá otázka, ktorú Hana vyslovila je v skutočnosti rečnícka.

„V skutočnosti vieme len jej časť príbehu, čo Martin vie. Samozrejme, nevieme v podstate nič, pretože on tu nie je a Peter je úplne k ničomu. Tieto dva posledné dni celý čas bol príliš opitý, ale aspoň nám dal dôvod, aby sme ho zatkli, keď zaspal na hlavnom námestí s nohami vo fontáne. Toto tajomstvo je úplne absurdné, vzťah medzi tromi z nich sa zdal byť ideálny, avšak za mesiac Martin zmizol, Saša skončila v psychiatrickej liečebni a Peter... Peter je opilec. Hoci Saša je jediná, ktorá nám v skutočnosti poskytuje informácie a tie informácie sú vlastne k ničomu, pretože len opakuje rovnaké veci. Zdá sa, že nie je prítomná a vôbec si nie je vedomá otázok, ktoré sa pýtame. Opakuje, že ona milovala Martina, že sa vzťah medzi Martinom a Petrom zhoršil. Sme v začarovanom kruhu. Poznáš ten pocit, keď si si istý, že vieš, čo sa stalo, ale nemôžeš zložiť všetky kúsky skladačky?“

Ďalšia rečnícka otázka. Branislav vstal z pohovky a postavil sa vedľa Hany. Teraz sa aj on, po milióntom pozorovaní tej sakramentskej nástenky, snažil nájsť nejaký zmysel v chaose. Na nástenke boli obrázky Saše: Saša ako krásne dievča; Saša, ktorá zdanlivo vyzerá ako chlapec a obrázok Saše ako vyzerá dnes: chudá mladá žena, s vychudnutou tvárou, s neživými vlasmi po ramená, tvár s mŕtvym pohľadom.

Lekár Tichý povedal, že kvôli traumatickým zážitkom v detstve si vytvorila niekoľko porúch, opustenie otcom, matka alkoholička, ktorá ju ignoruje, všetko to viedlo k tomu, že sa stala krehkým stvorením. Krehké bytie, neisté v sebe a neisté v ľuďoch.

Branislav premýšľal o malej Saši, ktorá sa oblieka a správa ako chlapec, pretože si myslí, že tak bude silnejšia a že tak bude schopná pomôcť matke. Premýšľal o malej Saši, ako počúva opitú matku, ktorá hovorí, že sú oni nič a že potrebujú silného muža Petra, aby sa staral o nich.

„Hana! Čo vieme o Martinovi? Čo robil pred tým, než sem prišiel?“

Hana odpovedala, bez toho, aby sa pozrela do dokumentov, jasné bolo, že si pamätá všetko o Martinovi.

„Vieme, že pôsobil ako kňaz päť rokov, bol príkladným študentom teológie, že nemá rodinu, že 5 rokov pracoval vo farnosti Panny Márie a potom prišiel sem.“

„Hm... Čo vieme o jeho práci na farnosti? Mali ho tam radi?“

„Ó, áno. Keby si len počul otca Sebastiána, nemohol prestať hovoriť o svätom Martinovi, veľa pracoval s deťmi a mladými ľuďmi s vážnymi problémami, veľa pomohol vybudovať kostolnú zvonicu a tak ďalej.“

„Znamená to, že si užil prácu s deťmi? Hmm...“

Hana sa na neho netrpezlivo pozrela a povedala trochu podráždeným hlasom: „Možno by sme mali ísť pozrieť, či je pán Peter natoľko triezvy, aby sa s nami mohol porozprávať.“

... to be continued...

Túto kapitolu napísala Nina Čizmić, študentka tretieho roka bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.