Peter sedel s hlavou medzi
rukami a rozmýšľal. Odkedy Hana a Branislav prišli do jeho života, nemohol
prestať rozmýšľať o Kvetoslave a Saši a o všetkom, čo sa stalo. Chcel priznať
všetko, už nežiť s tými myšlienkami v hlave.
Počul ako Hana a Branislav prichádzajú.
Hana prvá začala hovoriť, nervózne
ako vždy: „Dobré ráno, pán Peter! Dúfam, že sa cítite lepšie. Myslím si, že vám
zatknutie robí dobre.“
„Áno, bolí ma hlava, ale okrem
toho sa cítim lepšie,“ odpovedal Peter.
„Teší ma, že to počujem, pretože
máme niekoľko otázok na vás.“
„Ako vždy, keď sa stretneme.“
Hana ho ignorovala a
pokračovala: „Musíme sa vám priznať, že sa nejaké veci nezhodujú. Trochu sme sa
pozreli do zoznamu cirkevných pracovníkov a všimli sme si, že Martin M. tu ešte
pracuje. Nikdy som ho tu nevidela. Alebo je on veľmi plachý a nechce sa zoznámiť
s nami. Alebo sa niečo stalo?“
„Ale Martin odišiel do…“
„Martin nikdy neodišiel a všetci
to dobre vieme! Je čas povedať pravdu!“
Peter si vzdychol a povedal: „Pravdu?
Chcete pravdu? Tak vám ju dám. Úprimne, nepamätam si všetko z toho dňa. Pamätam
si, že omša skončila a potom sme večerali a potom... viete ako to ide, pohár za
pohárom, bol som trochu opitý. Niečo bolo veľmi čudné. Pamätám si, že sa mi
točilo v hlave a že som bol dezorientovaný. Len som si chcel ľahnúť a spať, ale
počul som nejaké hlasy. Odišiel som do izby, videl Martina a Sašu a ešte
niekoho a pamätám si len krik.“
Hana a Branislav sa pozreli
jeden na druhého a obaja si pomysleli na rovnakú vec. Je konečne čas, aby
dostali konkrétne informácie zo Saše.
Ale Peter nemohol povedať
všetko, nie že by nechcel, ale jednoducho nemohol. Nevedel prečo.
... to be continued...
Túto kapitolu napísala Irena Milanović, študentka tretieho roka bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára