Som unavený z autobusov, zlých spojov a zo života
na dedine. Každodenne zažívať autobusové dobrodružstvá by som nikomu neodporúčal,
postupne to urobí niečo s človekom, dalo by sa povedať, že sa zmení. Cesty
sú totiž bohaté na pekné, veľké a hlboké jamy. Nie je však jama ako jama, poznám
výstižné exempláre tých najlepších z najväčších, ktoré svoju mystickú
krásu odhalia v daždivom období, vtedy ukážu výbornú schopnosť kamufláže
a bum! Otrasie sa celý autobus, sivá huspenina v hlave sa poriadne
roztancuje a človek sa začne obzerať vôkol seba, či mu náhodou nejaká tá
oblička neušla von z trupu alebo či sa žalúdok neobrátil na zlú stranu. Niekto
by povedal, že na príčine sú cesty, nie vozidlo. Čiastočne možno súhlasiť, lebo,
ako všetci vieme, cesty sa opravujú raz za štyri roky (skôr len vtedy, ak sú mimoriadne
voľby). V predvolebnom období sa nájdu v štátnej pokladnici i peniaze
na opravu, aby sa občanom ľahšie cestovalo. Že sa nejaký politik objaví
i na obrazovkách vysmiaty a s nožnicami v rukách, slávnostne
rozstrihne červenú pásku, čím otvorí pár kilometrov rovnej cesty a iba tak
mimochodom spomenie plány svojej politickej strany, je iste vedľajšie.
Zmenu človeka nezapríčinia len jamy, podmienené
neadekvátnym narábaním so štátnymi peniazmi. Samozrejme, existujú aj spôsoby na
transformáciu, ktoré sú omnoho nebezpečnejšie. Hovorím o hodinových
čakaniach na vysnívané vozidlo verejnej dopravy. Myslím si, že tento spôsob našej
premeny je geniálny a hoci si vyžaduje čas, metamorfóza je trvalá
a dokonalá.
Ešte 1 hodina + 26 minút
Hlavná železničná stanica opásaná vzácnym mramorom
a matným sklom. Striedajú sa kufre: klasické kožené, pestrofarebné módne,
značkové, bodkované, pruhované – väčšinou kolieskové, vydávajúce zvláštny hukot. Pri
vchode stoja dvaja policajti. Keby ste sa prechádzali po meste, stretnete ďalšie
kusy. Štát chce, aby sa obyvatelia cítili bezpečne pred akýmkoľvek útokom
a párik policajtov predsa dokáže zabezpečiť celý železničný terén. Toto je
ideálna situácia, ako dokázať občanom, že štát je aj napriek kríze dobre zorganizovaný
a dokáže sa brániť pred nebezpečenstvom.
Cestou k voľnej lavičke som niečo zacítil na ruke.
Vápnovo biela hmota mi stekala po rukáve bundy. Tí odporní sráči! Táto lokalita
je pre nich priam ideálna. V kuse tu lietajú, lebo vždy nájdu zvyšky jedál
alebo im nejaké decko hodí pukance. Hľadám vreckovku, no, samozrejme, nemám ani
jednu. Nech mi niekto hovorí, že vtáčí výkal znamená šťastie! Ak mi má niečo
priniesť, želám si aspoň vreckovku a teleport. Každý si žiada to, čo práve
potrebuje. Stroj času si dokážem skonštruovať aj sám, len musím nájsť dobré hodinky,
ktoré by niečo podobné zniesli. Aspoňže lavička bola ešte voľná. Staničné
hodiny viseli priamo oproti. Zdajú sa celkom v poriadku, ale čo ak sa
ukáže niečo lepšie...
1 hodina + 19 minút
Veľký, bezčíselný kruh, jednoduchý, čierno-biely. Každá
minúta bola o niečo dlhšia ako
minulá a veľká ručička bola čoraz lenivejšia, až celkom zastala.
Nekvalitný mechanizmus. Vtom som zacítil, ako do mňa niekto narazil. Marcel!
Vraj kričal na mňa ako pomätený, či som neohluchol a čo tak vypäto hľadím
na tie hodiny, vraj nerobia už dvanásť rokov. Kým sme vyfajčili cigaretu,
oznámil mi, že konečne kúpil chatu na Španej doline. Narýchlo načrtol plán na
tento víkend, jedným slovom – žúrka. Hneď sme sa pobrali k jeho autu.
Marcela poznám od detstva, vždy bol bitkár. Nikdy si
nevedel vybrať protivníka, ani v škôlke, ani na strednej. Povedzme len, že
väčšinou z ruvačiek nevyliezol bohvieako slávne. Po strednej ho chuť
mlátiť okolo seba prešla. Otec mu kúpil byt v centre mesta, Marcel vyštudoval,
zamestnal sa, kúpil chatu – dokonca vraj bez otcovej podpory.
Vchádzajúc do Španej doliny zatrúbil. Vraj je to tu
zvykom, pozdraviť víly a iné lesné bytosti. Pekný pohanský zvyk, len škoda,
že móda je premenlivá. V posledných storočiach je moderný len jeden boh
a v budúcnosti...
Do kostola som prestal chodiť po spovedi. Nemyslím tým ušnú
spoveď, pri ktorej svoje hriechy pustíš do vzduchu, skontaminuješ ho, svätý
otec ich vypočuje a ako najpredávanejší filter ovzdušia všetko pohltí,
vyčistí, ale aj odpustí. Myslím skôr na prijímanie tela a krvi, odpustenie
hriechov. Už dávno ma prestali baviť rozprávky o milosti a večnosti...
Dorazili sme na chatu. Marcel mal náladičku, dali sme si
pivo s borovičkou a potom zavolal všetkým kolegom, že sa dnes párty naozaj
uskutoční. Máme sa dobre zabaviť (akoby inokedy bolo zábavy málo). Keď zabaviť,
tak zabaviť, ďalej som popíjal len borovičku. Onedlho bola chata plná ľudí, najmä
Marcelových kolegov psychiatrov. Jeho povaha mu prácu neuľahčuje, skôr je
zvláštne, že doteraz neublížil niektorému z pacientov. Nečudoval by som
sa, keby skončil na vlastnom oddelení, ale v košeli, nie v bielom
mantíle.
Keď si Marcelovi kolegovia trochu vypijú, začínajú sa
meniť na chodiace psychiatrické encykopédie. Všetci o niečom debatovali. Jednému
z nich sa na ruke leskli mohutné hodinky. Hneď bolo vidieť, že nie sú
lacnou kópiou. Strieborná farba, arabské číslice, tri ručičky a najtenšia
z nich najhlučnejšia. Postupne sa hluk prehlboval, silnel a čoraz
viac sa podobal zvuku bubna. Zvuk sa odrazu stratil, keď ku mne pristúpil
chlap. Začal hovoriť o deprivácii, ale povedal som mu, že takéto slovo
nepoznám. Vypliešťal na mňa oči, akoby mal každý poznať psychiatrické termíny.
Chata bola dosť stará, ale s originálnym nábytkom,
najviac ma upútali staré drevené kyvadlové hodiny. Krásna práca, rímske
číslice, zachovalé drevo, iba by potrebovali novú vrstvu laku. Zvesil som ich
zo steny, aby som si ich ešte trochu lepšie prehliadol.
1 hodina + 26 minút
Znovu pristúpil ten chlap.
„Marcel, čo to tu stváraš? Dúfam, že si nezabudol na náš
projekt o schizofrénii a odkedy ťa zaujímajú hodiny!? Prestaň konečne
všetkých navôkol ignorovať.“
Tento text získal 1. miesto v kategórii poviedka súťaže
Kukučínov Jadran.
Jana Domonji je v 2. roku bakalárskeho štúdia slovakistiky
na Univerzite v Novom Sade.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára