Zabudnutý?

Svoj príbeh som začal vetou: „Myslel si, že je zabudnutý.“ Všetci študenti v miestnosti sa na mňa prekvapene dívali. Okamžite som si takýmto vstupom získal ich pozornosť, najmä, ak som zvyčajne prednášal úplne inak. 

„Vyrozprával mi všetko dopodrobna. Sadol som si vedľa neho na miesto, z ktorého sa nepohol už roky. Ľudia prechádzali vedľa neho každý deň. Niekedy to boli rovnaké tváre, inokedy cudzie, nové,  jemu to bolo jedno. On iba sedel, akoby nad niečím  premýšľal. Nikdy sa mu ani nesnívalo o tom, že bude existovať práve tu. Vedľa fontány, ktorá mu pripadala taká ďaleká, a predsa bola pri ňom nesmierne blízko. Každý deň sa tu hromadilo mnoho sveta, ľudia vyšli  zo svojich bytov na poobedňajšiu prechádzku alebo na obhliadku mesta, ale nikto sa na neho ani len nepozrel. Len okolo fontány poskakovali  deti, ktorých rodičia dávali pozor, aby do nej náhodou  neskočili. Občas tam prichádzali turisti a fotili sa vedľa neho, ale nik sa ho neopýtal, prečo tam sedí, čo si píše, kde je jeho domov. Bolo mu smutno z toho, čo pred sebou videl. Vnímal  ľudí, ktorí neustále utekajú, ale nikdy nič nestihnú. Pozoroval usmiate tváre, za ktorými sa skrýval  smútok. Videl mládež, ktorá čítala z mobilu, ale nelistovala  knihy. Uvedomil si, že on žil v iných časoch, keď vzdelávanie znamenalo dar, nie povinnosť. Iba teraz, odkedy tu sedí, pochopil, ako sa život mení. Kolobeh života krúži, ale vždy má inú podobu. Začal si všímať svet a perom zapisovať príbehy ľudí, ktorí ho inšpirovali. Vtedy mi jeden z nich aj vyrozprával.

Bol deň ako hociktorý iný... Slnko zahnalo svoje lúče do každého kúta mesta a tak sa postupne všade nahromadilo ľudí ako na mravenisku. Bol smutný, že je už ničím, zrnko v piesku, jeden z miliónov, na ktoré svet zabudol. Ale tohto slnečného dňa sa čosi stalo a všetko sa  zmenilo. Prišlo k nemu malé dievča v bielej košieľke a červenom svetri. Dievčatko sa spýtalo ženy, ktorá na ňu dávala pozor: ,Stará mama, kto je tento dedko?‘ Starká sa zasmiala a neodpovedala. Bolo mu clivo, keď si pomyslel, že ani ona o ňom nič nevie. Prekvapilo ho preto, keď o chvíľu žena sľúbila dievčatku, že jej doma prečíta báseň a všetko jej o ňom porozpráva. Vzbudilo to v ňom nádej, že tu predsa len  nesedí zbytočne, že si svoje miesto pod slnkom zaslúžil.

Minulo mnoho rokov, kým nastal večer, keď si na fontánu sadla krásna mladá dáma. Mala plnú tašku kníh, ktoré si rozložila po kameňoch, obklopujúcich fontánu, ako keby to bol jej stôl. Stromoradie prekryté nočnou oblohou bolo ozdobené pouličným svetlom. Moderné lampy ako veľké hviezdy svietili na čítajúce dievča. ,Jedného dňa budem o tebe prednášať deťom v škole,‘ prihovorila sa mu jemným hlasom a jeho líca sa leskli, akoby ich prekryli slzy. Prejavil tým vďaku či potešenie? To netušila. Vedela iba, že je to pán, ktorého ako malá nazvala dedkom. Osobnosť, o ktorej nevedela nič, hoci tu sedí už roky. Je to človek, ktorého príbeh jej vyrozprávala stará mama a dnes sa už nepýta, prečo o ňom jej rovesníci nevedia, ale rozhodla sa, že bude robiť všetko, aby si ho každý uctil, keď vedľa neho prejde.

Bol deň ako hociktorý iný... Necítil sa už zbytočný, zabudnutý. Vedel, že toto miesto patrí iba jemu. Poznal dôvod, prečo tu sedí a tentoraz sa pozeral na ľudí s úsmevom na tvári. Nie preto, že si ho všímali viacej ako predtým, ani preto, že sa vedľa neho zastavil okoloidúci. Bol šťastný, lebo videl pred sebou malé dievča, ktoré pred rokmi nevedelo o ňom nič a dnes sedí vedľa neho a prednáša dvadsiatim žiakom práve o ňom. Po prvýkrát cítil, že sem patrí. Teší  sa, keď počuje slovo, ktoré písal v inom storočí a dnes znie z úst mladej bytosti. Cíti potešenie na srdci, keď mu v ušiach odznievajú jeho verše, iskry dávnych čias.

Bol deň  ako hociktorý iný... Na Hviezdoslavovom námestí sedel on ešte vždy s perom v ruke a pozeral sa na deti. Pani učiteľka skončila hodinu a oslovila ho: ,Hovorila som ti, že o tebe budem prednášať, lebo nie ten, kto v rozkoši planúc žil, ale ten, kto tvoril a vytvoril, môže hovoriť, že žil!, však?‘ Pozrela naňho ešte raz a na tvári sa mu zjavil úsmev. Bol to pocit vďaky?“

Prednáška sa skončila. Študenti na mňa pozerali a ja som pozeral na nich. Nežiadal som od nich, aby sa vedľa každej sochy zastavili a vedeli vyrozprávať jej životopis alebo naspamäť prednášať všetky diela autora. Chcel som, aby sa zamysleli nad tým, prečo je socha umiestnená na istom mieste, aký skutok vykonala či ktoré významné dielo tá osobnosť pre nás vytvorila. Je to divný príbeh, však?

Táto poviedka získala 3. miesto v literárnej súťaži Kukučínov Jadran, ktorú organizoval Lektorát slovenského jazyka a kultúry v Záhrebe pre zahraničných študentov slovakistiky.

Milina Čiljak je v 1. roku magisterského štúdia slovakistiky na Univerzite v Novom Sade.