Josipa Zrnić: Ste gej alebo „normálny“?

Ste gej alebo „normálny“? Moja téma je inšpirovaná súčasnou situáciou v mojej krajine. 1. decembra bude referendum, na ktorom bude rozhodnuté, či je manželstvo „zväzok (iba) medzi mužom a ženou“, čo neumožňuje homosexuálnym párom, že svoj vzťah urobia legálnym a oficiálnym. Táto, môžem povedať hlúposť, moju krajinu bude stať 47 milionov kún a s tým súhlasia chorvátski kresťania a konzervatívci. Hovoria, že je to v poriadku, aj keď je Chorvátsko v obrovskej kríze a máme viac ako 340 tisíc nezamestnaných. To nevadí, lebo sme my kresťanská krajina a je dôležitejšie, aby manželstvo medzi dvomi ľuďmi rovnakého pohlavia bolo zakázané. Je to naozaj tak?

Josipa Zrnić

Na tento som prípad ukázala iba preto, aby som otvorila tému nespravodlivosti, ktorá sa týka homosexuálnych párov a ich práv. Je to aktuálna téma v Chorvátsku, ale aj v celom svete. Prečo robíme rozdiel medzi ľuďmi? Prečo diskriminujeme a izolujeme ľudí, ktorí majú inakší názor? Odpoveď je, v istom čase, jednoduchá a komplikovaná.

Ako jednoduché ospravedlnenie týchto viet, dala by som strach. Aj v 21. storočí ľudia majú strach z neznamého, najmä keď hovoríme o sexuálnej orientácii – to sú nielen starší ľudia, ale aj mladí, ktorí vyrastali v kresťanskej rodine alebo prostredí. Tvrdia, že Pán Boh stvoril muža a ženu, aby mali deti a pokračovalo ľudstvo. Toto tvrdenie ani nie je nepravda, ale rodič je nielen žena, ktorá porodila dieťa, ale aj žena, ktorá sa stará oň. V mojej krajine je zvyk, že sa všetci odrazu stanú kresťanmi, aby ukázali, že sú morálni, aj keď celý život neboli na omši a nežili, ako by reálny kresťan mal žiť. Samozrejme, nemôžem generalizovať, lebo som si istá, že medzi 4,5 milionmi obyvateľmi môžem nájsť ľudí, ktorý žijú ako ich učí vierovyznanie. Ale, relígiu necháme nejakej inej téme, hoci má vplyv na ľudské názory. Prečo je dôležite, koho milujeme a s kým pôjdeme do postele?

Homosexualita nie je nič nové, neexistuje iba 10 alebo 50 rokov. Prečo sme sa nenaučili akceptovať ľudí, bez ohľadu na to, akú majú sexuálnu orientáciu? Na túto otázku odpoveď nemám. Pre mňa je to iba láska a nerozumiem, prečo je láska pre niektorých jednotlivcov problém alebo hanba. Možno mám zlý názor, možno som ako romantik, subjektívna. Nemyslím si, že je to pravda. Každý človek hľadá lásku a prečo by som ja alebo ktokoľvek iný mal právo zakázať ju. Viem, že niektorí ľudia neveria v manželstvo; hovoria, že je to iba papier. Pravda je, že nebudem viac milovať svojho partnera, či budem mať papier na to. Manželstvo je iba symbol, ale má aj svoje právne výhody, napr. zdravotné poistenie, nižšie dane pre ženatých, emigrácia... Podľa toho rozlišujeme homosexuálov od „normálnych“, pretože nemajú rovnaká práva. Čo je dnes normálne, určite nezávisí od sexuálnej orientácie. Homosexuálne osoby hľadajú rovnosť, aby mohli žiť ako ostatní.

Pred niekoľkými mesiacmi prečítala som jeden príbeh o chlapcovi, ktorý bol gej. Jeho priateľ mal dopravnú nehodu a bol v nemocnici. Nemohol ho vidieť, lebo nebol oficiálne jeho manžel a rodičia mu nedovolili, aby ho navštívíl. Našťastie, priateľ nezomrel, ale nikdy neodpustil svojim rodičom a odišiel zo svojej krajiny, do Kanady. Dnes žijú ako „normálni“ a majú deti.

Sú tam aj iné krajiny, ktoré legalizovali homosexuálne manželstvá, ako napr. Veľká Británia, Španielsko, Belgicko a Holandsko, ale existujú aj krajiny, ktoré namiesto manželstvu majú registrované partnerstvá. Viem, že ani to nie je spravodlivé, ale je lepšie ako smrť. Prečo smrť? V roku 2005 v Iráne dvaja chlapci boli vo väzení a potom ich zabili iba preto, lebo boli homosexuáli.

Môj je názor, že sme všetci rovnakí. Mám niekoľko kamarátov, ktorí sú homosexuáli a nepozerám sa na nich inakšie. Všimla som si, že nemajú ľahký život a neviem ako by som mohla pomôcť. Rozprávala som sa s jednou kamarátkou a povedala mi, že by chcela adoptovať dieťa so svojou priateľkou. Samozrejme, v Chorvátsku je to nemožné a cítila som sa zle. Prečo je to možné pre mňa a pre môjho partnera, ale pre nich nie je? Dokonca, mám pocit, že by ona bola lepšia matka ako ja, pretože je úžasná žena a veľmi má rada deti. Sú rodičia, ktorí majú deti a nestarajú sa o nich, ale to je v poriadku, pretože sú muž a žena. Otázka adoptovania je príliš citlivá, ale dôležitá. Homosexuálny pár nemôže adoptovať deti a dôvody sú väčšinou nezmyselné. Jeden z dôvodov sú problémy v škole; dôvod, ktorý ani nie je taký hlúpy, ale je nedostatočný, aby niekto nebol rodič. Veľa detí má problémy v škole, z rôznych dôvodov a to nezávisí od toho, či dieťa má dve matky alebo dvoch otcov. Počula som aj inú vec, napr. ak dieťa má homosexuálnych rodičov, stane sa homosexuálom. Je to najhorší dôvod, ktorý som kedy predtým počula. Som si istá, že dobrý rodič môže byť každý človek, bez ohľadu na to, akej je sexuálnej orientácie.

Hlavná je otázka, ako to zmeniť? Bohužiaľ, je ťažko zmeniť názor ľudí. Som si istá, že by svet bol lepšie miesto, keby sme boli tolerantnejší a empatickejší. Čo by sa stalo, keby váš syn alebo dcéra povedali, že sú gej, lesba? Aký život by chceli pre nich? Samozrejme, bojovali by ste za ich práva, robili by ste všetko možné, aby im pomohli.

Som smutná, ale aj trochu prekvapená, že sa v Chorvátsku ešte nič nezmenilo, lebo vidím, že sa názor mení, ale nič sa konkrétne nedeje. 1. decembra máme príležitosť zmeniť a zlepšiť život homosexuálnym párom, ale aj sebe. Dúfam, že Chorváti otvoria oči a urobia krok do súčasnosti, ale aj budúcnosti.

Josipa Zrnić je v treťom roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzity v Záhrebe.