Tiež scenár, v ktorom utekám zo svojej izby o pol siedmej ráno, pretože môj dom tancuje, a ja spolu s ním, je niečo, čo nikto nemohol predvídať a ani chcieť. Hovorím o zemetrasení v Záhrebe. Pôvodné emócie boli v tom okamihu bezmocnosť, strach a panika, ale myslím si, že najhorší pocit je ten, keď nevieme, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Rovnaké emócie som zažila na začiatku tohto roka, keď sme mali v dome požiar a v tom okamihu paniky a strachu som vyslovila tieto slová: „Čo horšie sa ešte môže stať?“
Náš život sa zmenil vo veľmi krátkom čase. Boli vyhlásené rôzne opatrenia, určitým spôsobom obmedzená aj naša sloboda a život, ktorý sme predtým poznali. V tejto chvíli mám dojem, akoby život, v ktorom sme kávu považovali za samozrejmosť, bol pred dvomi-tromi rokmi a nie iba pred niekoľkými týždňami. Chodiť do obchodu sa teraz javí ako dobrodružstvo. Uviazli sme v rutine a opakovaní toho istého, čo u mnohých ľudí môže spôsobovať úzkosti a depresie.
Aj ja som bojovala s pocitmi smútku a neustále sa pýtala, prečo sa to stalo. Zmenila som však názor a uvedomila som si, že túto situáciu považujem za čas, kedy by som mohla urobiť niečo pre seba, niečo, čo som neustále odkladala. Je to už tretí týždeň od začiatku karantény, zemetrasenia a moje emócie sa už upokojili. Nemôžem povedať, že sa nudím, pretože sa profesori skutočne snažia, aby to tak nebolo. Zvyšok času trávim sledovaním seriálov a filmov alebo zoraďovaním oblečenia podľa farieb, kníh podľa veľkosti alebo robením nejakej inej práce. Samozrejme, chýbajú mi moji priatelia, káva, prechádzky a tanec, ale snažím sa to nahradiť tým, že sa s nimi porozprávam cez skype, chodím tiež von v časoch, keď je tam menej ľudí a kompenzujem tanečné tréningy rôznymi videami na youtube.
Jasne, vždy sa prichytím pri tom, keď mám horšie dni a nerobím absolútne nič iné len, ležím v posteli a spochybňujem zmysel života a pýtam sa, či som porušovaním svojich obsedantných zlozvykov nespôsobila túto situáciu. Dotkla som sa kľučky trikrát a nie štyrikrát, a preto nastala pandémia. Samozrejme, že nie.
V tom okamihu sa zdá všetko zbytočné, beznádejné a večné. Mám pocit, že som uviazla vo filme, v ktorom hlavná postava žije jeden a ten istý deň a scenár sa opakuje, dokým neurobí správnu vec. Pýtam sa, či sme urobili niečo zlé. Vyzerá to, že sme zahnaní do kúta, respektíve do našich vlastných domovov, aby sme premýšľali o chybách, ktoré sme urobili. V každom prípade si myslím, že toto obdobie je pre nás ideálne na to, aby sme pochopili, kým skutočne sme a čo je pre nás najdôležitejšie v živote. Takže teraz zostaňme doma, pretože to je jediný čas, keď môžeme pomôcť nielen sebe, ale aj ostatným.
Pre Slovenskú kravatu napísala Adrijana Čačko.
Adrijana je v 3. roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Náš život sa zmenil vo veľmi krátkom čase. Boli vyhlásené rôzne opatrenia, určitým spôsobom obmedzená aj naša sloboda a život, ktorý sme predtým poznali. V tejto chvíli mám dojem, akoby život, v ktorom sme kávu považovali za samozrejmosť, bol pred dvomi-tromi rokmi a nie iba pred niekoľkými týždňami. Chodiť do obchodu sa teraz javí ako dobrodružstvo. Uviazli sme v rutine a opakovaní toho istého, čo u mnohých ľudí môže spôsobovať úzkosti a depresie.
Aj ja som bojovala s pocitmi smútku a neustále sa pýtala, prečo sa to stalo. Zmenila som však názor a uvedomila som si, že túto situáciu považujem za čas, kedy by som mohla urobiť niečo pre seba, niečo, čo som neustále odkladala. Je to už tretí týždeň od začiatku karantény, zemetrasenia a moje emócie sa už upokojili. Nemôžem povedať, že sa nudím, pretože sa profesori skutočne snažia, aby to tak nebolo. Zvyšok času trávim sledovaním seriálov a filmov alebo zoraďovaním oblečenia podľa farieb, kníh podľa veľkosti alebo robením nejakej inej práce. Samozrejme, chýbajú mi moji priatelia, káva, prechádzky a tanec, ale snažím sa to nahradiť tým, že sa s nimi porozprávam cez skype, chodím tiež von v časoch, keď je tam menej ľudí a kompenzujem tanečné tréningy rôznymi videami na youtube.
Jasne, vždy sa prichytím pri tom, keď mám horšie dni a nerobím absolútne nič iné len, ležím v posteli a spochybňujem zmysel života a pýtam sa, či som porušovaním svojich obsedantných zlozvykov nespôsobila túto situáciu. Dotkla som sa kľučky trikrát a nie štyrikrát, a preto nastala pandémia. Samozrejme, že nie.
V tom okamihu sa zdá všetko zbytočné, beznádejné a večné. Mám pocit, že som uviazla vo filme, v ktorom hlavná postava žije jeden a ten istý deň a scenár sa opakuje, dokým neurobí správnu vec. Pýtam sa, či sme urobili niečo zlé. Vyzerá to, že sme zahnaní do kúta, respektíve do našich vlastných domovov, aby sme premýšľali o chybách, ktoré sme urobili. V každom prípade si myslím, že toto obdobie je pre nás ideálne na to, aby sme pochopili, kým skutočne sme a čo je pre nás najdôležitejšie v živote. Takže teraz zostaňme doma, pretože to je jediný čas, keď môžeme pomôcť nielen sebe, ale aj ostatným.
Pre Slovenskú kravatu napísala Adrijana Čačko.
Adrijana je v 3. roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára