Marija Majhen: Z koronadenníka (3)

Aby som to zhrnula v krátkosti, ani svetová epidémia ma neprinúti upratať si svoj šatník. Pravda je, že túto súčasnú situáciu som najskôr nebrala vážne. Pozerala som sa na ňu z pohľadu privilegovanej osoby: „Ak ma to neovplyvňuje, nie je to môj problém.“ Ale vírus sa rýchlo rozšíril do celého sveta. Ak budem úprimná, ani teraz nemám paniku, no možno by som mala mať. Som človek, ktorý veľmi sleduje politiku vo svojej krajine i vo svete. No so všetkými tými konšpiračnými teóriami a aktuálnymi správami si nie som celkom istá, čo si mám myslieť.

Túto epidémiu považujem i za niečo, z čoho by mohlo vzísť niečo dobré. Keď to hovorím, myslím tým na seba. Posledných pár týždňov ubehlo, nie som si ani istá, ktorý deň už je. Ale v týchto ťažkých časoch som sa obrátila na umenie. Čítam veľa kníh, vediem si denník, dokonca som začala znova kresliť, robím opäť niečo, čoho som sa vzdala pred rokmi.

Prišla som domov na víkend. Plánovala som sa vrátiť sa do Záhrebu, do mesta, kde študujem. V ten istý presný deň sme všetci dostali od študentskej časti fakultného senátu informáciu, že další týždeň výučby bude zrušený. Uplynulo niekoľko dní a mesto zasiahlo silné zemetrasenie. Čisté šťastie, že som som sa vrátila domov. Ubytovanie, ktoré mám v hlavnom meste, bolo dosť zasiahnuté. Police padli zo steny, lampy sa rozbili na podlahe, po miestnosti lietali osobné veci. V ten istý deň veľa ľudí trpelo, ich vozidlá boli poškodené, steny prasknuté, niektorí ľudia stratili strechu nad hlavou. Moje skúsenosti? Prespala som celé zemetrasenie. (Poznámka: Nežijem v Záhrebe, ale som stále dosť blízko.)

V ten istý deň po zemetrasení zverejnilo Študentské centrum v Záhrebe príspevok. Rozhodli sa, že presťahujú študentov z internátu na Cvjetnom naselji do Študentského domova Stjepana Radića. Aby ľudia, ktorí stratili strechu nad hlavou, mohli niekde spať. Na Cvjetnom naselji je môj internát. Do Záhrebu pricestovalo približne päťsto študentov, aby si vzali veci. Všetci boli vystrašení, nikto nevedel, kde sú ich veci, študenti, ktorí neboli v Záhrebe, nemali žiadne informácie o tom, čo sa deje. Nasledujúci deň v správach ste videli, ako personál balil veci študentov do odpadkových vriec. Na to sa všetci študenti v Záhrebe nahnevali. Musím však pripustiť, že náš minister zdravotníctva Vili Beroš túto situáciu veľmi dobre zvláda.

Teraz, keď som doma nonstop, mám veľa času. Dom je uprataný tak ako nikdy. Veľa varím, čo ma veľmi baví. Ale stále si robím domáce úlohy na poslednú chvíľu. (Aj túto úvahu.) Tiež mám rada záhradkárčenie. Myslím si, že mám šťastie, že žijem na dedine.

Dúfam, že sa táto situácia zlepší, pretože som si nakúpila pekné oblečenie, ale nemôžem ho ukázať na verejnosti. Žartujem. Teraz, prosím, zostaňte  naozaj ešte doma. Dávajte si na seba pozor. Postarajte sa o ostatných. Umývajte si ruky. Sme v tom spolu.

Pre Slovenskú kravatu napísala Marija Majhen.

Marija je študentkou 2. roka bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.