Aj napriek tomu, že som odvtedy nepocítila žiadne väčšie zemetrasenie a že pokračujem ďalej vo svojom živote takmer normálne, mám potrebu niečo k tomu dodať, pretože práve teraz som si istá, že som sa nikdy predtým neobávala o svoj vlastný život. Teraz viem, čo znamená cítiť taký silný strach a obávať sa, že sa o vlastný život, ktorý sa môže o chvíľu skončiť.
Viem, čo znamená obávať sa o život ľudí, ktorí sú súčasťou nášho života. Ľudí, ktorých milujeme, bez ktorých si nevieme predstaviť naše životy. Samozrejme, že som počas svojich dvadsiatich troch rokov života zažila rôzne nepríjemné až hrozivé situácie. Vtedy som si myslela, že práve to, čo cítim, môžem definovať ako obavu o život. Ale toto bolo niečo úplne iné a nemôžem to vôbec porovnávať so strachom, ktorý sa dvadsiateho druhého marca ráno priplazil ku mne a strhol ma zo sna. Ten strach mal vplyv na moje každodenné aktivity, na moju motiváciu, na moje mentálne zdravie, na moje sny. Aj tak som sa musela veľa snažiť, aby som každý deň nerozmýšľala o koronavíruse a o všeobecnej hystérii, ktorá vyhráva nad našou prítomnosťou.
Teraz, tri týždne po zemetrasení, sa cítim oveľa lepšie, pretože každý raz, keď pocítim paniku, skúšam nájsť nejaké pozitívum v celej situácii. Ale nedarí sa mi to vždy. Ešte zostáva tá pandémia. Ten strach z nebezpečenstva nákazy a zároveň aj z ochorenia. Nebojím sa o seba, o svoje zdravie, pretože viem, že to vydržím (aj keď nemám dobrú fyzickú kondíciu). Viem, že to nepredstavuje riziko pre môj život. Ale predstavuje riziko pre moju mamu. Pre jej život. A preto mi to celé nie je jedno.
Ako vyzerala môj bežný deň na začiatku izolácie? Monotónne. Pravidelne som sledovala správy o koronavíruse a jeho dopadoch na celý svet, ale hneď som pochopila, ako ma to negatívne ovplyvňuje. Tak som to nechala tak. Teraz si nepamätám, kedy som si naposledy pozrela televízne noviny alebo si prečítala nejaký článok. Motiváciu, ktorá mi chýbala, momentálne získavam oveľa jednoduchšie.
Čo sa týka môjho štúdia, mám viac úloh ako predtým, čo je zároveň výhoda aj nevýhoda. Samozrejme, že na to teraz potrebujem oveľa viac času, ale tiež mi to pomáha, aby som mala pocit, že robím niečo užitočné a aby som svoje myšlienky aspoň na niekoľko hodín denne zamerala na niečo, čo nesúvisí s koronavírusom. Našťastie, ma od Záhrebu delí približne dvadsať kilometrov, pretože žijem na vidieku a nenachádzam sa v centre ochorenia v Chorvátsku (v Záhrebe je najviac chorých), čo ma robí pokojnou. Mám možnosť každý deň chodiť von so svojím psom alebo tráviť čas na záhrade, aby som sa nezbláznila vo svojej izbe. Tiež mám podmiekny na to, aby som aj v tejto výnimočnej situácii mohla pokračovať so svojím štúdiom, aby som sa mohla učiť a vzdelávať sa v tom, čo ma baví. Samozrejme, chýbajú mi moji kamaráti a môj priateľ, pretože nebývame blízko, ale vďaka technológiám im môžem kedykoľvek zavolať a vidieť ich aspoň cez webovú kameru.
Môžem sa považovať za šťastnú, pretože som zdravá a všetci, ktorých poznám, sú tiež zdraví. To, čo práve prežívame, prežívame všetci spolu. Každý z nás to prežíva svojím vlastným spôsobom a je to úplne normálne. Niekoľkokrát som počula, že sa niekto nevie dočkať, že sa všetko skončí a že sa vrátime do normálu. Myslím si, že teraz je ale ideálny čas, aby sme porozmýšľali nad tým, čo je naozaj dôležité v živote a do ktorej časti toho normálu sa naozaj chceme vrátiť. Dovtedy máme čas, aby sme si konečne prečítali kníhu, ktorú už dlho máme v pláne prečítať alebo si pozrieť všetky seriály, ktoré sme si už dávno pridali do zoznamu na netflixe.
Pre Slovenskú kravatu napísala Barbara Cvitkušić.
Barbara je v 3. roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára