Ako prežiť dve katastrofy súčasne? Rovnako ako ďalší ľudia v Záhrebe a okolí, aj ja som si v nedeľu dvadsiateho druhého marca položila túto otázku. Hneď ráno sme sa všetci prebudili na zemetrasenie a všetci sme spanikárili a vyšli na ulice alebo dvory. V to ráno sme zažili dve katastrofy, ktoré si navzájom odporujú. Epidémia korony, ktorá nás núti zostať doma a zemetrasenie, ktoré nás donútilo opustiť domovy, pretože mnohé z nich boli úplne zničené.
Všetci ľudia v strachu vyšli von, aj tí, ktorí mali byť v izolácii a aj tí, ktorí vôbec nesmeli. A teraz existuje väčšie riziko epidémie, pretože toho rána nikto nepremýšľal o šírení vírusu, ale o tom, aby zachránil svoj život a život svojej rodiny pred zrútením budov.
A tak prvých pár dní po zemetrasení sme mama a ja žili v strachu. Zakaždým, keď sme pocítili menšie zemetrasenie, bežali sme von alebo pod zárubne dverí. Boli sme veľmi vystresované, moja mama dokonca vzala lieky na upokojenie, aby jej pomohli so stresom. Teraz sa už zem začína upokojovať, v niektorých častiach už nie sú otrasy, ale v mojom dome ešte cítiť trasenie a záchvevy.
Týždeň pred zemetrasením bolo krásne. Počasie vonku bolo slnečné, ešte sme nemali veľa online prednášok a trochu sme si mohli užívať. A po zemetrasení sa všetko pokazilo, začalo snežiť a zničilo našu hrušku v záhrade, väčšina profesorov začala dávať oveľa viac domácich úloh a začali sme mať viac online prednášok. Teraz trávim väčšinu času doma na online prednáškach alebo píšem domáce úlohy.
Začala som doma aj cvičiť, pretože veľa sedím pri počítači a všetko ma začalo bolieť. Mám pocit, že som stará babička a nie mladé dievča. Našla som si nejakú dobrú aplikáciu, ktorá ponúka rôzne cvičenia. Každú noc volám kolegovi a potom spolu cvičíme, aby sme sa navzájom podporovali. Dnes ráno som začala sama cvičiť jogu cez aplikáciu. Zatiaľ, čo som v izolácii, chcel by som sa stať trochu flexibilnejšia a pracovať na svojej rovnováhe.
Kým táto hrozná situácia pokračuje, moja mama a ja sa snažíme chodiť do obchodu čo najmenej. Za tieto dva týždne sme išli trikrát. Pečieme doma chlieb, v mrazničke máme nejaké mäso a zeleninu, kúpili sme si tiež veľa pomarančov kvôli vitamínu C, takže keď veľa nespotrebujeme, nemusíme znova chodiť do obchodu.
Našťastie žijem v blízkosti prírodného parku Medvednica, takže v lese je veľa rôznych trás, na ktorých nie je veľa ľudí, preto je bezpečné chodiť trochu na vzduch. Teraz len čakáme na trochu príjemnejšie a teplejšie počasie na prechádzku.
Kvôli izolácii musíme byť doma, náš dom nebol ale nikdy čistejší. Mama doma neustále upratuje, pretože už nevie, čo má robiť. Nemôže ísť ani do práce, ani na našu záhradu, pretože vonku je zima a často prší alebo sneží.
Tento rok sa mala moja sestra vydať. Svadba mala byť dvadsiateho tretieho mája, ale kvôli tejto celej situácii sme ju museli zrušiť. Všetkých nás to zarmútilo, ale museli sme to tak urobiť. Svadba bude teda o rok v júni.
Najťažšie pre mňa v tejto izolácii je, že nemôžem vidieť svojho priateľa. On má doma starú babičku, ktorá je v ohrození, takže by nemal chodiť vonku, aby predišiel nakazeniu.
A tak dni plynú a dúfam, že celá táto situácia zmizne čím skôr a všetko sa opäť vráti do normálu.
Pre Slovenskú kravatu napísala Sara Vincek.
Sara je študentkou 3. roka bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára