Teraz som v izolácii a nevidím svojich priateľov, nepracujem, nechodím na fakultu a mám online prednášky. Mám veľa času, a preto som veľmi smutná a v depresii. Pre nejakých ľudí je táto izolácia ako požehnanie, pretože môžu oddychovať a konečne byť so svoju rodinou. Pre mňa je to ale veľmi ťažké obdobie, pretože pred niekoľkými rokmi som bola v depresii a bolo to veľmi zlé – pre mňa, moju rodinu i mojich priateľov. Teraz mám opäť veľmi ťažké obdobie a neviem, kedy sa všetko skončí. Chcem iba spať alebo byť sama. V nejakých chvíľach je to trochu ľahšie, napríklad, keď idem na prechádzku so svojím psom a nemusím s nikým hovoriť. Viem, že ľudia väčšinou nie sú šťastní v tejto situácii vo všeobecnosti, ale ľudom, ktorí majú nejaké psychické problémy je oveľa horšie.
Ako prežívam deň? Každý deň vstávam okolo ôsmej, dám si kávu a vrátim sa späť do svojej izby. Tam som do obeda. Väčšinou sa snažím učiť sa, čítať knihy a mať pohodlie. Po obede som znovu vo svojej izbe, píšem si úlohy, počúvam hudbu, pozerám sa na netflix alebo niečo iné. Niekedy „nejdem“ na prednášku, lebo viem, že v ten deň nemôžem držať krok kvôli svojmu zdravotnému stavu. Keď sa prednášky skončia, idem na prechádzku so psom, ktorá trvá okolo dvoch hodín. Keď sa vrátim, osprchujem sa a idem spať. Presnejšie, chcem spať, ale nemôžem. Iba rozmýšľam o svojom živote, o tomto víruse a často mám aj temné myšlienky.
V Chorvátsku by izolácia mala trvať do júna, tak povedal minister vnútra Davor Božinović. Iní ľudia hovoria, že sa to všetko skončí do dvadsiateho apríla. Čo sa stane? Nikto nevie, ale dúfam, že všetko sa skončí čím skôr, pretože Chorvátsko sa úplne zrúti. Ľudia, ktorí ešte nie sú psychicky chorí, ochorejú, ak budú uväznení vo svojich bytoch až do júna. Čo sa stane s ľuďmi, ktorí majú problémy ako ja, prípadne niečo horšie? Neviem a nechcem o tom rozmýšľať. Dúfam, že všetko bude dobré a všetci budeme opäť slobodní. Možno si začneme vážiť slobodu a viac sa starať o prírodu a planétu.
Zabudla som ešte napísať, že v Chorvátsku bolo dvadsiateho druhého marca veľké zemetrasenie. Epicentrum bolo pri Záhrebe a veľa ľudí zostalo bez domova a teraz nemajú, kde žiť. Pred zasiahnutými pôrodníckymi klinikami museli stáť ženy, ktoré len nedávno priviedli na svet svoje deti. Vonku bolo veľmi chladno – nad nulou. Našťastie, ľudia v Chorvátsku ešte chcú pomáhať tým, ktorí to potrebujú a rodičky okolo dvanástej mohli odísť do inej nemocnice.
Keď bolo zemetrasenie, bola som vo svojej posteli a videla som skriňu, ako sa trasie, ale nebála som sa, pretože si myslím, že ešte „neviem“, čo všetko sa naozaj môže stať. Ešte stále si myslím, že zemetrasenie nie je to najnebezpečnejšie, čo nám hrozí. Každému chcem povedať, že vždy môže byť aj horšie a sú ľudia, ktorí majú väčšie problémy kvôli izolácii a nie je to iba nuda. Stále dúfam, že všetko bude čoskoro opäť dobré.
Pre Slovenskú kravatu napísala Sara Majkić.
Sara je študentkou 3. roka bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára