Všetko sa začalo trinásteho marca – karanténou, ktorá trvá dodnes. Korona prišla do Chorvátska skôr, ale až od trinásteho sa začali rôzne obmedzenia a zákazy. Celý náš spôsob života sa iba za pár dní úplne zmenil. Väčšina z nás bola odsúdená tráviť celý deň doma. Mnoho ľudí prišlo o prácu, niektorí, ktorí boli tí šťastnejší, mali možnosť pracovať z domu. Všetko sa zatvorilo, všetko, čo nie je absolútne nevyhnutné pre život.
Korona ovplyvnila každého, ako aj nás študentov. Od tej doby všetky prednášky, všetky skúšky a všetko, čo sa týka štúdia, máme online. Nie je to to isté ako prednášky na fakulte, ale je to dobrá a vlastne jediná alternatíva.
Už sme doma asi dva mesiace a môžem vám povedať, že to nie je ľahké. Je veľmi ťažké zrazu opustiť svoju každodennú rutinu, nechať všetko a tráviť celé dni doma. Človek je sociálna bytosť a podľa mňa jednou z najťažších vecí bola nemožnosť vidieť a stýkať sa so svojimi priateľmi. Nedostatok socializácie spôsobuje depresiu a úzkosť. Každý človek musí mať niečo, čo ho zaujíma, ale za tejto situácie je ťažké niečo take nájsť. Hoci sa sťažujem na domáce úlohy a podobne, myslím si, že by bolo pre mňa oveľa ťažšie znášať izoláciu, keby som nemala povinnosti na fakulte.
Keď sme si mysleli, že situácia nemôže byť horšia, dvadsiateho druhého marca sme zažili zemetrasenie. Ja, ktorá žijem vo Velikej Gorici, ďalej od Záhrebu, som tiež zostala v šoku, takže si neviem predstaviť, aké to muselo byť pre ľudí, ktorí žijú v hlavnom meste. To len zhoršilo celú situáciu okolo koronavírusu. Mnoho nemocníc bolo poškodených a veľký počet pacientov musel byť evakuovaný, mnoho iných budov bolo poškodených alebo ešte horšie spadnutých. Počas zemetrasenia utiekli ľudia z budov, z domovov so strachom, bez premýšľania o korone, vôbec to nebolo v ich mysli, a to bol len ďalší spôsob, aby sa epidémia mohla rýchlejšie rozšíriť.
Myslela som, že sa nič nestane, aby sa korona dala do pozadia, ale mýlila som sa. Našťastie, sme jednou z mála krajín, ktoré sa dobre vyrovnávajú s koronou a nemáme veľké množstvo infikovaných a mŕtvych, hoci neviem, ako nepriaznivo to ovplyvní našu ekonomiku. Dobrou stránkou toho všetkého je, že náš život sa pomaly začal vracať do normálu. Začali sa otvárať obchody, reštaurácie, kaviarne, kadernícke salóny, ale všetky prednášky a skúšky sa s najväčšou pravdepodobnosťou budú konať online do konca semestra. Zaujíma ma, či sa počet pacientov teraz zvýši, keď sme opatrenia zmiernili a ak áno, o koľko. Samozrejme, stále musíme byť opatrní a starať sa o seba a ostatných, ale všetko sa môže pokaziť len pre niekoľko nezodpovedných jednotlivcov. Celkovo to bol pre každého veľký šok, väčšina z nás sa s takým niečím nikdy nestretla a nevedeli sme, ako sa s tým vysporiadať. V tomto momente všetko, čo môžeme, je starať sa o seba, aj o ostatných a dúfam v najlepší možný výsledok.
Pre Slovenskú kravatu napísala Madgalena Mioković.
Magdalena je v 3. roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára