Monika Cecelja: Z koronadenníka (16)

Prvý potvrdený prípad koronavírusu v Chorvátsku bol hlásený dvadsiateho piateho februára, čo znamená, že odvtedy uplynuli tri mesiace. Myslím si, že si nikto nedokázal ani v ich najdivokejších snoch predstaviť, čo prinesú nasledujúce tri mesiace.

Spomínam si, že som čítala o koronavíruse, keď boli prvé prípady hlásené vo Wu-chane a nemyslela som si, že sa také niečo stane v Európe – najmä že situácia v Európe tak rýchlo eskaluje. Zdalo sa mi, že vírus bol veľmi ďaleko a že nie je taký nebezpečný. Viem, že to bola detská a naivná myšlienka, ale predpokladám, že som jedna z tých ľudí,  ktorí sa snažia nemyslieť vždy na to najhoršie.

Situácia začala vymkýnať z rúk trinásteho marca. Bol to pre mňa obvyklý piatok – bola som v mojom prenajatom byte v Záhrebe. Balila som si svoje veci, pretože som plánovala ísť domov na víkend. Keď som prišla domov, bolo oznámené, že všetky základné, stredné a vysoké školy sa zavrú na tridsať dní.

Týchto tridsať dní ubehlo veľmi rýchlo. A potom prišlo ďalších tridsať dní a situácia sa len zhoršovala, najmä kvôli zemetraseniu. Mnoho podnikov bolo zatvorených, verejná doprava bola zastavená a zrazu si ľudia uvedomili dôležitosť osobnej hygieny.

Prvé dva týždne po zatvorení vysokých škôl som bola veľmi lenivá. Keď som si uvedomila, že karanténa bude trvať oveľa dlhšie, ako sa očakávalo, prišla som opäť k rozumu a začala som si robiť domáce úlohy a učiť sa. Veľa profesorov boli veľmi rozumní a nedali nám veľa domácich úloh, ale ich rozumnosť trvala veľmi krátko.

Myslím si, že som sa celkom rýchlo zvykla na online kurzy. To však neznamená, že nebolo náročné urobiť všetko, čo som musela, ale nemá zmysel sťažovať sa, najmä teraz, keď je koniec semestra. Teraz som celý deň pred svojím počítačom – vždy niečo píšem, prekladám alebo čítam, ale počas mája a júna som vždy viac zaneprázdnená, takže to nie je nič nové.

Keď mám voľný čas, rada čítam, pozerám filmy alebo počúvam hudbu. Počas tejto koronavírusovej krízy som konečne začala čítať knihy pre svoje vlastné potešenie a nie pretože to bola domáca úloha. Začala som tiež cvičiť  a vyrábať origami. Zatváranie kaviarní ma veľmi nezasiahlo, pretože som tam zriedka trávila svoj čas už pred koronavírusovou krízou.

Najväčšou výzvou pre mňa bolo to, že som nemohla vidieť mojich kamarátov, kamarátky a príbuzných. Mohli sme sa rozprávať iba na sociálnych sieťach, ale facebook a messenger ma začali veľmi rýchlo nudiť.

Väčšinu dní som strávila v dome alebo na záhrade. Moja rodina zriedka išla nakupovať a keď sme niečo potrebovali, iba jeden z nás šiel do obchodu kúpiť všetko, čo bolo nevyhnutné na pár dní. Počas tohto obdobia som si uvedomila, ako veľmi som považovala svoje súkromie za samozrejmé, keď som bola v Záhrebe. Milujem svoju rodinu, ale aj najmenšie veci vás obťažujú, keď ste obklopení tými istými ľuďmi dvadsaťštyri hodín denne, každý deň. Pravdupovediac, počas posledných troch mesiacov som sa cítila ako jedna z postáv dystopického románu. Som však vďačná, že moja rodina a kamaráti sú všetci zdraví. Aby som bola úprimná, myslím si, že nemám právo sťažovať sa na svoje triviálne problémy – a moje problémy sú triviálne, pretože existujú ľudia s oveľa vážnejšími problémami, ktoré im spôsobila pandémia koronavírusu.

Pre Slovenskú kravatu napísala Monika Cecelja.

Monika je v 3. roku bakalárskeho štúdia slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.