V Záhrebe normálne bývam, ale teraz, pretože fakulta je zatvorená a zaviedli sa online kurzy, rozhodla som sa vrátiť sa domov do malej dediny na severe Chorvátska do Kotoriby.
Prvý týždeň v karanténe sme si všetci zvykli na online kurzy. Postupom času sa všetko zjednodušovalo a zlepšila sa komunikácia s profesormi. S internetom sa, samozrejme, vyskytli nejaké problémy, ale všetko sa včas vyriešilo. Každý deň mám najmenej jednu alebo dve online prednášky. Niektorí profesori nám však len hovoria, aby sme si napísali domácu úlohu.
Keďže žijem v malej dedine, strach z koronavírusu je malý, v skutočnosti nijaký. V karanténe počas voľného času chodím často na prechádzky po poliach alebo do lesov k rieke Mura. Tiež som znova začala hrať na klarinete a každú noc hrávam karty s rodinou, pretože keď som v Záhrebe, tak často sa nedostanem domov.
Postupom času zaviedli prísnejšie opatrenia, keď sa zvýšil počet infikovaných. Ale to nie je to najhoršie, lebo Záhreb bol zasiahnutý veľkým zemetrasením, ktoré spôsobilo veľké škody. Aj keď sme tu na severe cítili silný otras, neviem si predstaviť, aké to bolo pre tých v Záhrebe a okolí. Niekoľko nemocníc utrpelo veľké škody, rovnako ako niektoré fakulty. Týždne po prvom zemetrasení sa objavilo niekoľko ďalších. Nezotavíme sa z toho tak rýchlo.
Sme v karanténe už dva mesiace a konečne sa začali uvoľňovať preventívne opatrenia. Počet nakazených začal klesať a všetko sa pomaly vracia do normálu. Začiatkom mája sa začali znova otvárať kaviarne, reštaurácie a ďalšie služby. Bohužiaľ, my študenti sa nemôžeme vrátiť na fakultu až do jesene, keď sa zapíšeme do nového akademického roka. Čas na skúšky prichádza čoskoro a v súčasnosti je našou najväčšou starosťou, ako sa bude vykonávať. Nie je to rovnaké, písať skúšky naživo a online. Mnoho profesorov sa vzdalo skúšok vo všeobecnosti a rozhodlo sa pre seminárne práce alebo nejaký iný typ hodnotenia.
Pomaly sa však všetko vracia do normálu a myslím si, že na jeseň by to mohlo byť ako predtým. Už dva mesiace som doma, bez toho, aby som sa stretávala s priateľmi. Budúci týždeň sa vraciam do Záhrebu a nemôžem sa dočkať, až budem môcť ísť von s priateľmi alebo ísť na prechádzku po meste. Som rada sama aj dlhšiu dobu, ale každý máme svoj vlastný limit. Aj keď bolo príjemné byť v karanténe v pohodlí svojho domova, vždy je príjemné vrátiť sa späť do života. Aj kvôli tejto situácii som nemala možnosť chodiť jazdiť na koňoch, čo je moja obľúbená aktivita a na čo sa veľmi teším. Myslím si, že táto situácia nás môže veľa naučiť, napríklad vážiť si ľudí, ktorí sa za nás každý deň obetujú. Nikdy by sme nemali brať nič ako samozrejmosť.
Pre Slovenskú kravatu napísala Ozana Matoš.
Ozana je v 3. roku bakalárskeho programu slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára