Všetci sme čítali o koronavíruse,
ktorý sa rozšíril po celej Číne s epicentrom v meste Wu-chan. Postupne sa začal
šíriť po celom svete a rýchlo sa rozšíril po celej Európe. Denne sme čítali
desivé údaje o mŕtvych, sympatizovali sme s Talianskom a Španielskom, v ktorých
denný počet mŕtvych presahoval niekoľko tisíc. Hranice boli postupne uzavreté,
cestovanie medzi regiónmi bolo zakázané a v mihnutí oka sme zažili úplnú
karanténu, v ktorej človek mohol ísť von iba z odôvodneného dôvodu.
Aby sa to však ešte zhoršilo,
dvadsiateho druhého marca bol Záhreb zasiahnutý ničivým zemetrasením o sile päť
a pol stupňa. Našťastie, k zemetraseniu došlo práve v čase karantény, ak by totiž
k nemu došlo v normálnom čase, keď boli ulice plné ľudí, až mrzne krv v žilách pri
zamyslení sa nad možnými dôsledkami. Napriek tomu zavládli strach, panika a
smútok. Za sekundu boli ľudia bez domova, katedrála bez veže, tehotné ženy,
starí a chorí bez teplej postele, nútení ísť von, do chladu.
Až teraz, keď si pamätám
všetko, uvedomujem si, aké v akej ťažkej situácii sme sa ocitli v takom krátkom
čase. V tom všetkom je, samozrejme, aj niečo pozitívne, a to sú ľudia. Mám
dôvod sa domnievať, že sme národ, ktorý sa v najťažších situáciách nepozerá na národnosť,
rasu, vek, pohlavie, ale má záujem len pomôcť, bez ohľadu na všetko.
Keď zemetrasenie zasiahlo
Záhreb, fanúšikovia Dinama (považovaní za chuligánov) prví prišli na pomoc
jednej gynekologicko-pôrodníckej nemocnici, premiestnili inkubátory, nezištne
pomáhali ženám, lekárom a zdravotným sestrám. V takýchto zložitých životných
situáciách bolo možné zistiť, kto je pripravený pomôcť v každej sekunde a boli
to jednoducho bežní ľudia, ako sú fanúšikovia, susedia, priatelia.
Faktom je, že najhoršie
veci a najhoršie životné situácie, na ktoré nikto nemá fyzický vplyv, spájajú
ľudí a z toho sa môže zrodiť niečo lepšie. Verím, že všetko v živote sa deje z
nejakého dôvodu, vrátane tejto globálnej pandémie. Neviem presne, čo spôsobilo
pandémiu (nebudem sa zaoberať konšpiračnými teóriami), ale skutočnosť, že sme
boli nútení zostať doma, malo pozitívny vplyv na planétu, ktorá sa trochu zotavila
a je otázka, do akej miery ju vlastne poškodzujeme našou nedbanlivosťou.
Ale nechcem ísť do hĺbky,
chcem len povedať svoju skúsenosť so všetkým, čo sa stalo. Musím pripustiť, že v čase, keď sa práve
objavil koronavírus, som tomu nevenovala veľkú pozornosť, ani si nemyslela, že
to bolo niečo vážne. Ale keď som videla, ako rýchlo sa rozširuje, keď sa život
doslova zastavil, uvedomila som si, že nič nebude také ako predtým. Museli sme
si zvyknúť na novú normalitu, sociálne odstupy boli dve slová, ktoré sme počuli
najviac a okrem koronavírusu bolo všetko ostatné menej dôležité.
Karanténu som prežila doma
v Šibeniku so svojou rodinou a najťažšie pre mňa bolo to, že som nemohla vidieť
svojho priateľa a kamarátky. Ale vďaka disciplíne spoluobčanov dnes počujeme
správy, že máme nula nových prípadov. Vďaka dodržiavaniu všetkých opatrení sa
hranice otvárajú. Vďaka všetkým, ktorí pomohli bojovať proti koronavírusu, moje
mesto je dnes corona-free!
Pre Slovenskú kravatu
napísala Ana Petrić.
Ana je v 3. roku
bakalárskeho štúdia slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára